Chute, vône a farby slovenského juhu sú podľa neho intenzívne a sýte a ovplyvňujú intenzitu jeho vášnivého vnútorného sveta doteraz.
Stano, čo pre vás znamená práca, ktorú vykonávate?
- Som veľmi rád, že kedysi dávno, po skončení vtedajšej SVŠ-ky sa ujal môjho osudu veľmi dobrý strážny anjel. Rok som „chodil“ na vysokú školu v Bratislave, ale radšej som hrával v kapele. Zažil som obdobie, keď náš „Tajfún“ bola najpopulárnejšia beatová kapela v Bratislave a pravidelne sme hrávali v známom V-klube. Môj anjel ma potom presmeroval na Pedagogickú fakultu do Banskej Bystrice, kde som skončil odbor matematika – hudobná výchova. Pobyt v B. Bystrici predurčil celý môj život. Tým, že som tam spoznal mnoho skvelých muzikantov, ale hlavne tým, že sa stal zo mňa učiteľ. Teší ma, že napriek malým prestávkam pracujem s deťmi už 37 rokov a stále ich mám rád. Môžem potvrdiť, že práca s deťmi nedovoľuje zostarnúť. Rozhodne to prebieha pomalšie. Súhlasím s mnohými názormi, že postavenie učiteľa, či už finančné, ale hlavne spoločenské stále nezohľadňuje náročnosť ani význam tohto povolania pre budúcnosť. Napriek tomu som rád, že som sa stal učiteľom. Veď len vďaka tomu som mohol spoznať stovky skvelých detí a ich rodičov. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dnes je to v mnohých ohľadoch náročnejšie a často aj horšie.
Pred dvoma rokmi sme si článkom pripomenuli život a dielo vášho otca, pána Pavla Spišiaka. Povedzte, v čom vám bol otec vzorom?
- Môj otec je dodnes pre mňa vzorom čestného, poctivého a dobrého človeka. Možno to znie ako klišé, ale nepoznám výstižnejšie slová. Mal úžasnú vytrvalosť a nebál sa klásť si vysoké ciele, ktoré väčšinou aj napriek prekážkam dosiahol. Veď aj napriek tomu, že mal len základné vzdelanie, bol hercom činohry v Slovenskom národnom divadle, vydal historické knihy či zbierky básní. Keď to potreboval pre štúdium historických dokumentov v archívoch, tak sa sám naučil po latinsky. Neviem, či ja už budem taký, ale chcel by som byť. Možno aj preto mám na pracovnom stole jeho fotografiu, aby som na neho stále myslel.
Svoju životnú kariéru ste začali ako učiteľ základnej školy. Pre čitateľov však bude iste zaujímavejšia tá etapa vášho života, keď ste pôsobil ako hudobník na výletných lodiach v USA či Mexiku ...
- Ako som už spomenul, môj život od malička ovplyvňovala hudba. Už ako 13-ročný som hrával v kapele a s prestávkami si rád zahrám dodnes. Práve vďaka hudbe som mohol stráviť celkove vyše 4 roky na zaoceánskych lodiach. Spoznal som viaceré nádherné turistické destinácie – Acapulco, San Francisco, Tahiti, Sydney, Tasmániu, Panamský prieplav, Havajské ostrovy, takmer všetky ostrovy v Karibiku či Diabolské ostrovy. Viackrát sme sa plavili takmer 2000 km po Amazonke do mesta Manaus s nádhernou operou. Európu som oboplával niekoľkokrát – od najsevernejšieho miesta North Cap až po Soči v Čiernom mori. Bolo toho za tie roky oveľa viacej. A všetko to, čo som videl, ma presvedčilo hlavne o tom, že všade žijú väčšinou dobrí ľudia, ktorí majú svoje starosti ako ich máme aj my a ktorí majú aj výbornú hudbu, dobré jedlá a krásnu krajinu. Zistil som, že naša Zem je krásna práve preto, že je taká rôznorodá. Až niekedy rozmýšľam, vzhľadom na to ako sa k nej správame, či si ju vôbec zaslúžime.
Pripomeňme si teraz na chvíľku časy, keď ste boli dirigentom speváckeho zboru Ozvena v Lučenci ...
- Moje pôsobenie ako člena a neskôr dirigenta Ozveny znova len potvrdilo, že hudba dáva dokopy väčšinou dobrých a optimistických ľudí. Zažili sme spolu mnoho zájazdov, vystúpení, sústredení či zahraničných rekreácií, ale predovšetkým mnoho dobrej nálady a zábavy. Zbor som prevzal po vynikajúcom dirigentovi Lackovi Benceovi. Snažil som sa, aby sme ním vysoko položenú latku kvality nepodliezali. Myslím si, že sa nám to v rámci vtedajších možností aj darilo. Som veľmi rád, že súčasná Ozvena je ešte lepšia a úspešná aj v zahraničí.
V súčasnosti šéfujete Prvému súkromnému gymnáziu v Lučenci. Mohli by ste nám v tejto súvislosti priblížiť vaše ďalšie plány?
- V Súkromnom gymnáziu, ale aj v Súkromnej základnej a v Súkromnej základnej umeleckej škole pracuje tím dobrých učiteľov aj vychovávateľov. Výsledky mnohých žiakov sú aj v rámci celého Slovenska toho dôkazom. Preto si myslím, že škola je naštartovaná správnym smerom. Tento rok sme začali veľmi bolestne – nečakaným úmrtím zriaďovateľa školy Ing. Františka Bechera. Sme z toho všetci úprimne smutní a bude nám veľmi chýbať. Život našich škôl však ide ďalej. Máme predstavu o zariaďovaní ďalších odborných učební, riešení nových okien, osvetlenia, nových WC. Naša škola nie je veľká. Má to obrovskú výhodu v tom, že každý každého pozná a žijeme tu ako jedna veľká rodina. Možno preto sa k nám naši bývalí žiaci tak radi vracajú. A práve preto si myslím aj keď počet detí v republike klesá, že vždy bude dosť takých rodičov, ktorí ocenia túto atmosféru, našu prácu a vzťah k deťom a privedú svojich štvrtáčikov do našej prímy. Navyše aj preto, že sme zameraní na vyučovanie cudzích jazykov. Určite aj moje putovanie po svete, ktorý je dnes už takmer úplne otvorený, ma presvedčilo o nutnosti dobrého jazykového vzdelania. Dúfam, že keď budem odchádzať do dôchodku, bude naša škola ešte krajšia a s novým riaditeľom bude dosahovať ešte dlho vynikajúce výsledky.
