horením.
Keď sa dozvedela diagnózu, uľavilo sa jej
„Rakovina. Mnohí si myslia, že je to jedna z najhorších pliag, aké ľudstvo postihlo. Boja sa jej. Bunky sa odrazu prestanú riadiť pravidlami a robia si, čo chcú. Množia sa a onkologické ochorenie je na svete,“ veľmi zjednodušene opisuje pôvod ochorenia pani Danka. Má päťdesiatšesť rokov. Býva v Slovenských Kľačanoch. Pred siedmimi rokmi jej lekári zistili karcinóm prsníka.
„Zomierajú naň tisícky žien. Bohaté aj chudobné. Mladé aj staré. Vyzerá to hrozivo. No každá žena, ktorá sa nevzdá a začne bojovať, má šancu. Hodenú rukavicu musí zdvihnúť, nie zaliezť do kúta a odovzdať sa osudu. Oveľa bezradnejšia som sa cítila pred tým, ako mi rakovinu diagnostikovali. Predtým som žila v strachu a pochybnostiach. Keď som sa dozvedela o mojej chorobe, už som nepociťovala takú bezradnosť. Mala som to na papieri a slovo rakovina mi už nenaháňalo až taký strach,“ tvrdí Danka.
Pracovala v živočíšnej výrobe. Kopla ju krava, ktorá jej zlomila kľúčnu kosť. „Neviem, či tento úraz spustil nekontrolovateľné množenie buniek. Jedno je isté. Hrčku som si nahmatala po prvý raz len niekoľko týždňov po ňom. Najskôr ma bolela, neskôr už nie. Keď mi ju prvýkrát pozrel chirurg v nemocnici vo Veľkom Krtíši, dal mi na ňu nejakú masť. Neposlal ma na žiadne vyšetrenie. Pritom zo všetkých strán počúvate, aká dôležitá je prevencia. Mala som hrčku a neposlali ma na žiadny mamograf ani sono. Takmer rok ma trápila. Keď už bola ako vajce, obvodný lekár ma poslal do Banskej Bystrice. Tam som sa stretla s úplne iným prístupom,“ tvrdí vyliečená žena.
Pila ovocné šťavy a jedla biele mäso
Lekári ju povzbudzovali. Zvládla operáciu aj chemoterapiu. Metastázy mala po celom tele. „Aj na pečeni. Vybrala som tridsať chemoterapií. Povedala som si, že päťdesiatku budem oslavovať už zdravá. Moja mama pred dvadsiatimi rokmi zomrela na rakovinu pľúc. Veľmi trpela. Keď som sa vrátila po chemoterapii domov, zavrela som sa do izby a myslela na ňu. Deti mi pomáhali aj pri varení. Akákoľvek vôňa ma napínala na vracanie. Prestala som jesť bravčovinu. Jedla som len biele mäso a pila ovocné šťavy. Najmä z cvikly. Modlila som sa a snažila myslieť na príjemné veci. Viete, ja vždy hovorím, že aj zlo treba dobrom oplatiť. Treba vedieť odpúšťať a rozdávať veľa – veľa lásky. Tak som to cítila pred tým, ako som ochorela a tak to cítim aj teraz. Moja suseda má rakovinu vaječníkov. Má tri deti. Veľa razy chodím k nej spať, aby som jej pomohla. Má to oveľa ťažšie ako ja. Má ťažko postihnutého syna. Najskôr ho odvezie do školy a potom ide do nemocnice na chemoterapiu,“ hovorí Danka.
Najdôležitejšie je pozitívne myslenie
Za najdôležitejšie pri svojom uzdravení považuje pozitívne myslenie a chuť žiť.
„Roky som tvrdo pracovala. Na družstve. Dojila, strážila aj pásla kravy. Aj keď som sa liečila, doma som kravku podojila. Na hlavu som si dala parochňu a zašla medzi ľudí. Bola som však slabá. Občas sa mi zatočila hlava. Dopočula som sa, že niekto o mne začal šíriť klebety, že som si vypila. Ľudská zloba je nekonečná. Som jednoduchá žena. Ale mám rada ľudí. Pred rokom som si pochovala manžela. Mal cukrovku. Dcéra má problémy s chrbticou. Viete, ja sa o ňu bojím viac, ako som sa bála o seba. Stojím pri nej. Vždy budem stáť, ale boj s chorobou musí zvládnuť každý sám. A najväčšiu bolesť som cítila vtedy, keď som vinou sestričky prišla o svoje dieťa. Zomrelo niekoľko hodín po pôrode,“ dodá.
