ča nás.
Maroškovi odumierajú svaly
Na vozík je odkázaný už piaty rok. Trpí svalovou dystrofiou. Nevyliečiteľnou chorobou.
„Už keď mal tri roky, padal. Málo behal, radšej posedával. Ale kým chodil, nevedeli sme, že má svalovú dystrofiu. Pred piatimi rokmi sa už nevedel postaviť na nohy. V Bratislave nám povedali, že má nevyliečiteľné genetické ochorenie. Dochádza pri ňom ku degenerácii svalo-vých vlákien. Odumierajú mu svaly,“ približuje nám diagnózu svojho syna pani Ružena Tóthová.
Spolu so starou mamou sú obdarené poriadnou dávkou empatie. Maroškovi to uľahčuje život. „Starká, podaj mi piť a toho hnedého dinosaura. Mamina, treba mi cikať,“ zakričí postihnutý chlapec a obidve ženy sú hneď pri ňom.
„Kým budem vládať, ostanem pri pravnúčikovi a vnučke. Ale keď budem cítiť, že sa blíži už moja posledná hodinka, pôjdem domov do Zvolena. Veľmi sa bojím tej chvíle. Nie smrti. Mám strach o moje deti. Maroško má šesťdesiat kíl. Jeho mama štyridsaťdeväť. Záchod máme vonku. Už teraz ho ledva vládzeme. Ani peniaze nám nedochádzajú. Ruženka dostane spolu desaťtisíc korún. Za lieky zaplatí tri. Chlapča si ľúbi popapkať. Najradšej má rezne. Aj keby som sama nejedla, jemu doprajem,“ povie Maroškova stará mama.
K domu vedie poľná cesta
Život sa s nimi nemaznal. Nadelil im požehnane. „Tých balvanov, ktoré ma ťahali k zemi, bolo dosť. Pochovala som syna a už aj dvoch vnukov. Nevesta odišla od dvoch detí. Ruženka mala dva roky a jej brat bol na vozíku. Detská obrna mu zbabrala život. Sama som ich vychovala. V biede, ale v poctivosti,“ hovorí osemdesiatročná žena.
Vnučka vyštudovala sklársku školu. Zamestnala sa v Poltári. Potom sa vydala, prišli deti. Ostala bez práce. „Modlím sa za ňu každý deň. Aby to zvládla. Má toho dosť. Kým Maroško vládal sedieť, každý deň s ním presedela v škole. O dve deti sa stará sama,“ povie stará mama Zita. Bývajú v nedokončenom rodinnom dome v Chrťanoch. V dedine, kde vraj líšky dávajú dobrú noc. Tak charakterizujú Chrťany miestni obyvatelia. K domu rodiny Tóthovej vedie poľná cesta. Keď poprší, sotva stadiaľ pretlačíte invalidný vozík.
„Máme aj auto. Dostali sme ho od štátu. Nemám však vodičský preukaz. Takže vždy musím niekoho poprosiť, aby nás odviezol,“ povie Maroškova mama. Dom, v ktorom bývajú, patrí starému otcovi jej manžela. Marošov otec je tiež boľavým miestom v rodine Tóthovcov. Už šiesty rok je v base. Pred šiestimi rokmi pichol na zábave chlapca. Zomrel. Za vraždu dostal desať rokov. „Nepýtajte sa ma na to, ako sa cíti žena, ktorej muž niekoho zabil. Z väzenia nám píše listy. Deťom chýba a mne tiež. Verím, že to spravil v sebaobrane. Mal problémy s nervami. Domov sa vráti o štyri roky. Možno Maroško už dovtedy ani žiť nebude,“ s plačom hovorí Ruženka. Syn sa podobá na otca. „Tvárou, postavou aj gestami. Pripomína mi manžela každý deň. Staral sa o deti, chýba nám,“ dodá.
Starká sa modlí za rodinu
Postihnutý chlapec má dvanásť rokov. Od siedmich je na vozíku. Veľmi by si želal mať doma počítač s internetom. „Nemám mu ho za čo kúpiť. Aby som ušetrila na dreve, chodím si do lesa na haluze. Viem, že príde deň, keď už nebudem vládať preniesť syna do kúpelne, či na záchod na dvore,“ povzdychne si Ružena. Kým jej syn ešte vie chytiť do rúk kocku zo stavebnice alebo lyžičku, chce mu toho dopriať čo najviac. So starou mamou si sami odtŕhajú od úst, aby deti mali toho čo najviac. Pacienti s diagnózou, akú má Maroško, sa väčšinou udusia.
„Nechcem na to myslieť. Ja už neverím v Boha. Vyrastala som bez rodičov, brat mi zomrel, muža mám v base a Maroško je ťažko chorý. Čím som si to všetko zaslúžila?“ pýta sa s plačom Ružena.
„Nerúhaj sa, dieťa moje. V Boha treba veriť. Ja sa modlím aj za teba. Kým ma máte, nepomriete od hladu,“ rozhodným hlasom povie statočná stará mama. Vie, že smrť pre jej vnúčika príde skôr. Snaží sa však na to nemyslieť. „Bojím sa budúcnosti. Mám osemdesiat rokov. Maroško dvanásť. Ak by ma na večnosť predbehol, už by som to nezvládla. Tých balvanov už bolo dosť,“ dodá.
