8 akoby sa zľahla zem. Ostalo po nich prázdne miesto pri stole, nezodpovedané otázky a bolesť v srdciach blízkych.
Z domu odišiel na bicykli
Ladislav Rimóci je nezvestný od 1. apríla 2003. Sedemdesiatročný muž odišiel z domu okolo jednej popoludní. Sadol si na bicykel a šiel vybavovať traktor, s ktorým by pooral záhradu. Darmo ho čakali doma s obedom. Nevrátil sa. O dva dni nahlásil jeho syn Gabriel nezvestnosť otca na polícii. Okolie Veľkej Čalomije, obci v okrese Veľký Krtíš, prehľadala polícia veľa razy. Nič nenašli.
„Manžel nechodil do krčmy. Nemal nepriateľov. Nikdy predtým z domu neodišiel. Ak by bol živý, určite by sa ozval,“ hovorí jeho manželka Alžbeta Rimóciová. „Je to hrozné. Ani sviečku nemám kam ísť zapáliť,“ dodá.
Neďaleko dediny tečie Ipeľ a vedie tadiaľ dosť frekventovaná cesta. Rodina si veľa razy kladie otázku, či sa utopil alebo ho niekto zrazil na aute. Je málo pravdepodobné, že žije.
Šla na nákup a záhadne sa stratila
Valéria Oláriková z domu odišla 11.11.1998. Odvtedy ako by sa bola pod ňou zľahla zem. Matka dvoch detí sa vybrala na nákup. Naposledy ju videli, ako si sadá do autobusu s pánom, ktorý býval neďaleko Kokavy nad Rimavicou. Valéria mala epileptické záchvaty. Možno spadla, udrela sa a zomrela. Starý pán však tvrdil, že od neho odišla. Už zomrel.
„Veľa razy som doslova s kamarátmi prekutral chotár. Nikde som nič nenašiel. Ani telo, ani kostru,“ hovorí manžel nezvestnej. Aj v tomto prípade je malá pravdepodobnosť, že Valéria žije. V čase zmiznutia mala štyridsať rokov. Jej synovia deväť a pätnásť.
Dcéra moja, ozvi sa nám
„Keby som mal dosť peňazí, vycestoval by som do Španielska a hľadal svoju dcéru na vlastnú päsť,“ hovorí Ľubomír Ľupták z Boľkoviec. Už štvrtý rok je nezvestná jeho dvadsaťpäťročná dcéra Janka.
„Naposledy mi telefonovala 29. marca. Z domu odišla sedemnásteho marca. Už rok predtým pracovala v Španielsku. Robila čašníčku. Keď mi povedala, že sa tam chystá opäť, prehováral som ju. Mala malú dcérku. Veľmi som chcel, aby ostala doma, že už nejako vyžijeme. Neposlúchla ma. O vnučku sa starajú starí rodičia v Lovinobani,“ hovorí nešťastný otec. Nechce myslieť na to najhoršie. „Bojím sa o ňu. Možno ju niekde držia násilím,“ tvrdí.
Neverí, že keby niekde žila na slobode, že sa neozve domov. „Mala rada svoje dieťa, svojich bratov, rodinu. Vedela by, že ak sa nám neozve, budeme sa trápiť,“ dodá otec nezvestnej mlade ženy.
Marián bol zrejme bielym koňom
Biely kôň. Nastrčená figúrka, cez ktorú niekto zo zákulisia realizuje svoje obchodné aktivity. Samozrejme, také, ktoré nie sú v súlade so zákonom. Ten, kto riadi bieleho koňa, preto nechce vystupovať pod svojim menom. Pred desiatimi a viac rokmi takýchto bielych koňov bolo na Slovensku veľa. Mali pocit, že sú „niekto“, že prídu k veľkým peniazom. To bol však len ich sen. Po skončení „transakcie“ sa stali nepohodlnými a mnohí sú mŕtvi. Umlčali ich. Pravdepodobne takýmto bielym koňom bol aj Marian Ignác z Veľkého Krtíša.
„Môj brat bol chudák. Nemal ani kde bývať. Rád si zahral na automatoch. Možno preto ho oslovili tí ľudia. Zo začiatku mu imponovalo, že mu dali peniaze. Mal desaťtisíc vo vrecku a nemyslel na to, ako to dopadne. Prišli po neho autom. Doniesli mu oblek a niekam s nimi šiel. Vozil ich taxikár od nás, pán K. Deň predtým, ako zmizol, prišiel ku mne. Hovoril mi, že má ísť po desať miliónov a jemu z toho tiež vyjde slušný balík. Povedal, že viac mi nemôže povedať. Bál sa tých ľudí,“ tvrdí pani Zdenka, sestra nezvestného muža. Zmizol 27. apríla 1997.
„Neverím tomu, že žije. Keby žil, ozve sa nám. Vravel nám, že podniká. No nikdy nám nepovedal v čom. Ešte aj pred rokom sme dostali domov list z akejsi firmy na výrobu obuvi. Vraj bola na jeho meno. Možno nám preto nič nepovedal, že sa bál, že aj nám môžu ublížiť. Alebo ani sám nevedel, do čoho sa pustil,“ bedáka Marianova mama. V byte, v ktorom sa zdržiaval, našli po jeho odchode obleky aj kravaty.
„Keď odchádzal z domu, do tašky som mu zabalila šunku, vajíčka, koláč. Taška sa našla v jednej miestnej herni. Povaľovala sa tam dlho. Musel sa ponáhľať, keď ju tam zabudol,“ dodá nešťastná žena.
„Jasnovidke som dal päť tisíc korún. Tvrdila, že je v nejakom bielom dome, uprostred poľa a že žije. Neverím tomu. Brat je mŕtvy. Mali by sme mu vystrojiť symbolický pohreb. Možno už nikdy nenájdu ani jeho kosti,“ dodá Martin Ignác, brat nezvestného.
Z Bratislavy sa domov nevrátil
Niektoré spisy o nezvestných osobách sú hrubšie, iné majú menej strán. Je medzi nimi aj výpoveď Vandy Kováčovej z Veľkého Krtíša. Jej druh Jozef je nezvestný od júla roku 2004. „Pracoval v Bratislave. Zatelefonoval mi, že o chvíľu mu odchádza domov autobus, aby som ho čakala na stanici okolo pol jednej. Pochválil sa mi, že mal dobrú výplatu,“ hovorí Vanda. Jozef domov neprišiel.
„Keď som mu telefonovala, zdvihol mi neznámy muž. Tvrdil mi, že telefón, ktorý patrí môjmu partnerovi, kúpil v Bratislave. Neskôr som sa už na to číslo nevedela dovolať,“ dodá. Za štyri roky sa Jozef nikomu neozval.
„Neviem, čo je s ním. Neverím, že by sa na nás len tak vykašľal. Žili sme spolu devätnásť rokov. Máme dve deti. Mal ich rád,“ tvrdí pani Vanda. Ešte si nezvykla hovoriť o partnerovi v minulom čase.
Stará mama oplakáva vnúčatá
„Vnučka mi tvrdila, že sa o mňa postará. Kde len je, zlatíčko moje,“ povie s plačom stará mama. Jej dve vnúčence sú nezvestné od septembra 2005. Bývala s nimi v spoločnom dome, v obci neďaleko od Lučenca. Piateho septembra videla dcéru aj dve deti naposledy. Na druhý deň našla len odkaz: Išli sme na dovolenku do Španielska, vrátime sa 16. 9. 2005. Jana.
„Každý deň plačem. Trápim sa. To sa ani vypovedať nedá ako,“ hovorí. Jej dcéra žila s človekom nie práve najlepšej povesti. Mal dlhy na všetky strany. Hľadá ho polícia. Aj jeho manželku. Zatiaľ neúspešne. Stará mama sa obáva, že sa návratu svojich troch stratených detí nedožije.
Odišla za záhadných okolností
Je to proti logike. V noci sa pobaliť a chcieť odísť za prácou. Opustiť tri deti. Elena Vetráková z Poltára je nezvestná od 25. mája 2005. Jej manžel polícii tvrdil, že o tretej ráno si začala baliť veci do cestovnej tašky. Keď sa jej opýtal, čo robí, odpovedala, že si ide hľadať prácu do Čiech. Vraj ju nevedel zadržať. Pobrala sa a odišla. Kam, to nikto nevie. O deti sa vzorne starala. Podľa výpovede susedov to bola poriadna žena. Prečo sa nikomu neozvala? Čakal ju niekto pred domom? Odišla vôbec? To sú otázky, ktoré si kladú tí, čo ich opustila. A kladie si ich aj polícia, ktorá po Elene stále pátra.
Rodičia ani len netušia,
kde sú ich deti
Zdravému rozumu sa vymykajú aj tieto dva prípady. Pán A. z neďalekej obce pri Lučenci nahlásil nezvestnosť svojho syna prvého februára tohto roku. Z domu však odišiel pred dvoma rokmi. „Pracuje v zahraničí. Nedal sa na správnu cestu. Doma má materiálne zázemie. Zobral si úver. Domov mu chodia upomienky. Nechceme, aby sa dostal do problémov. Chceme mu pomôcť,“ hovorí jeho otec.
Podobný je aj prípad z Málinca. Syn pani Eleny odišiel za prácou do zahraničia v roku 2004. O rok neskôr nahlásila jeho nezvestnosť matka. Nikto nevie, kde sa dvadsaťpäťročný muž zdržiava.
