Viac ako ocenenie ho dojali piesne. Pripomenuli mu rodný kraj, z ktorého pred rokmi odišiel. „Pochádzam z Vernára. Čím som starší, tým viac mi spomienky na tento kúsok zeme vháňajú slzy do očí. Keď mi odovzdávali ocenenie, spievali piesne práve o tomto kraji,“ hovorí dôchodca.
Darcom krvi sa stal v čase, keď si odkrúcal základnú vojenskú službu. Dať najvzácnejšiu tekutinu tomu, kto ju potrebuje, považoval za samozrejmosť. Nikdy sa nestretol s ľuďmi, ktorým pomohol. Len jedenkrát bolo jeho náhlenie zbytočné. „Práve som bol v záhradke. Zavolala mi primárka z banskobystrickej nemocnice. Potrebovali krv pre malú pacientku. Prišiel som však už neskoro. Dievčatko zomrelo. Pocítil som na hrudi ťažobu. Možnože stačilo prísť o pár minút skôr, ktovie...,“ zamyslí sa Stanislav.
Aj minulý rok pocítil úzkosť. Ponad mesto lietali vrtulníky, húkali sirény sanitiek. V autobuse, ktorý havaroval na ceste z Poľany, sedeli ľudia, ktorých poznal. Krv však už nemohol darovať. Prekonal skrytý infarkt a telo si potrebuje oddýchnuť.
Pamätá si časy, keď do dediny chodili pojazdné transfúzne stanice. Ľudia prichádzali, aby nezištne pomáhali. Za darovanie pol litra krvi dostal kedysi párky a víno. Dnes musí stačiť lístok na občerstvenie v hodnote šesťdesiat korún. Cestu do transfúznej stanice si hradí z vlastného vrecka. „Nikdy som krv nedaroval pre nejakú odmenu. Robil som tak z presvedčenia. Človek nikdy nevie. Čo ak raz bude potrebovať krv niekto z mojich najbližších? Mrzí ma, že dnes darcovia, najmä tí z hlavného mesta, odchádzajú darovať krv do zahraničia, kde im za to zaplatia v eurách. Veľakrát počúvam, že v našich nemocniciach krv chýba. Vtedy mi napadne, že s krvou by sa nemalo obchodovať. Darcovstvo je predovšetkým humánny čin a nie biznis,“ poťažká si dôchodca a ukáže na svoje žily. Po rokoch sú samá jazva. Darkyňou sa chcela stať aj jeho manželka. Po štvrtom odbere jej však choroba nedovolila pokračovať v tejto šľachetnej činnosti. "Dnes už nie som darcom, ale organizmus si odbery pamätá. Neraz sa mi samovoľne pustí z nosa krv," dodá darca.
Za desaťnásobné darcovstvo krvi dostal bronzovú plaketu Jánskeho. Po štyridsiatich odberoch mu pribudla strieborná. Keď sa stal osemdesiatnásobným darcom, ocenili ho zlatou plaketou. „Nedúfal som, že raz dostanem aj to najvyššie "diamantové" ocenenie za darcovstvo. Vážim si ho. Verím, že darcov bude čoraz viac a krv nepôjdu darovať za peniaze do susedných krajín. Aj u nás sú pacienti, ktorým môže zachrániť život,“ dodal Stanislav.
Autor: M. Ballová
