Štúdium v Budapešti
Keď sa jej spolužiaci rozhodovali, kam na vysokú školu, ona mala v predstavách o svojej budúcnosti jasno. Túžila študovať čínštinu. Jazyk, ktorý si zamilovala hneď, ako ho počula.
„V škole bol profesor, ktorý ma podporil. On jediný sa môjmu rozhodnutiu nesmial. V tom čase sa tento jazyk dal študovať len v jednej z bratislavských škôl, kde však zápisy prebiehali len každé tri roky. Napokon som sa rozhodla ďalej vzdelávať v Budapešti,“ spomína sympatická dlhovláska.
Začiatky neboli jednoduché. Pred prijímacími skúškami musela absolvovať dva nulté ročníky. „Tu som získala základy. Predtým som o čínštine takmer nič nevedela, takže som sa na prijímačky pripravovala v nultých ročníkoch,“ dodá Lívia. Napokon zo štyridsiatich uchádzačov uspeli šiesti. Medzi nimi aj ona. Mala situáciu sťaženú aj tým, že maturovala na Slovensku a nie v Maďarsku. Na prijímacích pohovoroch musela dosiahnuť maximálny počet bodov. Pre ctižiadostivé dievča to však nebol žiadny problém.
Cesta do Pekingu
V druhom ročníku sa jej otvorili brány do sveta. Dostala štipendium a zdokonaľovať sa v jazyku odišla priamo do Pekingu. „Je to iný svet. Mentalita ľudí, kultúra, náboženstvo, spôsob života, všetko je tu odlišné. Popri štúdiu som pracovala ako učiteľka v materskej škôlke. Deti som vyučovala angličtinu. Keďže obyvatelia ďalekého východu chceli za lektorku Angličanku, Američanku alebo Kanaďanku, vymyslela si Lívia úsmevnú historku o svojom pôvode.
„Povedala som im, že otca mám Francúza, mamička je Maďarka, ja som sa narodila na Slovensku a babička žije v kanadskom Vancouri. Zrejme som ich tak zamotala, že nakoniec nepýtali ani pas. Stačilo, že viem po anglicky a mám bielu pleť,“ spomína Lívia. Jej prácu miestni ocenili. Pred ôsmimi rokmi v Pekingu bežne zarobil učiteľ tisíc jüanov. Lívia dostávala trojnásobok tejto sumy. V tom čase malo osem jüanov hodnotu jedného dolára.
Verí v silu myšlienky
Krajina, kde sú ľudia úzko spätí s budhistickým náboženstvom, uznávajú duchovné hodnoty a veria, že existuje niečo medzi nebom a zemou, ovplyvnila aj zmýšľanie mladej ženy.
„Vždy som myslela pozitívne. Aj vtedy, keď som študovala na Slovensku aj v Maďarsku, som nikdy nad niečím nemávla rukou so slovami, že sa to nedá. Verím, že sila myšlienky a túžba chcieť, dokážu zázraky. Veľakrát som si líhala do postele a opakovala som si cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Napokon sa mi to vždy podarilo. Túžila som študovať, študovala som. Túžila som sa finančne zabezpečiť, aj to sa mi podarilo. Chopila som sa každej príležitosti. Niekedy stačí stretnúť toho správneho človeka, otvoriť si noviny, zapnúť televíziu a stane sa niečo, čo vás posunie vpred,“ vysvetľuje Lívia. Svojej mame darovala k okrúhlym narodeninám originálny darček. Vzala ju do Pekingu.
„Viete, je mnoho vecí, ktoré sú pre nás nepochopiteľné a v Číne samozrejmé. Žijú tam veriaci ľudia, z ktorých viacerí podriadili svoj život numerologickým výpočtom. Za pridelené telefónne čísla sú ochotní zaplatiť v prepočte na našu menu aj päťdesiattisíc korún. Sú presvedčení, že štvorka prináša nešťastie, pretože ju spájajú so smrťou. Každý sa jej preto stráni. Naopak, osmička je veľmi šťastná. Dátum sobáša sa v Číne dodnes vyratúva vopred a čísla určia, kedy jej ten najpriaznivejší deň na uzatvorenie manželstva,“ hovorí Lívia a s úsmevom dodá, že jedine v tejto krajine videla ľudí sadiť trávu po stebielku, alebo ručne čistiť chodníky, aby boli biele ako sneh.
Najkrajšie spomienky má aj na návštevu Zakázaného mesta či Čínskeho múru. „Do Zakázaného mesta sa kedysi obyčajní ľudia nedostali. Vysadené stromy nemohli prevyšovať múry. Cisársky palác má úctyhodných 999 miestností,“ povie mladá žena a spomenie aj návštevu Veľkého čínskeho múru, starého systému opevnenia tiahnúceho sa naprieč severnou Čínou. Kedysi mal chrániť krajinu pred mongolskými vpádmi. Múr má dĺžku až 6700 kilometrov a Čínania ho nazývajú aj Wan-li čchang-čcheng, čo v preklade znamená Múr dlhý desaťtisíc míľ alebo nekonečne dlhý múr. Slovo desaťtisíc bolo kedysi pre obyvateľov krajiny pojmom, ktorým si vysvetľovali nezmerateľné množstvo.
Na telefonáty z polície bola zvyknutá. Päť rokov robila tlmčníčku pri vypočúvaní čínskych občanov podozrivých z rôznej trestnej činnosti.
Amerika - Peking - Dublin
"Tak ako každý jazyk, aj čínština ma svoje nárečia. Sú štyri a ja ovládam mandarínske, ktorým sa hovorí aj v Pekingu,“ objasní mladá žena, ktorá má v pláne vycestovať na olympijské hry, ktoré sa počas tohtoročné leto budú konať v Číne, ako prekladateľka.
„Veľmi rada by som sa do Pekingu vrátila, teraz však pracujem v írskom Dubline,“ dodá Lívia, ktorá preto, aby v živote niečo dosiahla, neváhala vycestovať do Ameriky, kde pracovala v kovbojskom bare, umývať a natierať v Beverly Hils okná, dvere aj steny, neskôr vyučovať v ďalekom Pekingu či zostavovať internetové stránky v Dubline.
„Verím, že každý človek si svoj život môže žiť podľa vlastných predstáv. Je to neustály kolobeh bez konca. Nikdy netreba hovoriť nikdy. Ak niekoho hľadáš, nájdeš ho. Ak chceš niekoho stretnúť, stretneš ho. Ak chceš niečo urobiť, urobíš to. A keď napokon všetko dosiahneš, začneš túžiť po niečom inom a všetko sa opäť opakuje,“ povie Lívia a dodá, že zo všetkých miest na svete má najradšej Lučenec.
