Spomienky na vojnu sú stále bolestivé
„Keď som bol mladší, utekal som, div som si nohy nepolámal. Okolo gazdovstva bolo vždy veľa roboty. Na lazoch zvlášť. Ľudia tu verili v Boha. No vedeli, že nielen na božiu pomoc sa treba spoliehať. Kto si vlastnými rukami nezadovážil, nemal,“ hovorí čiperný dôchodca.
Keď spomína na mladosť, slzám sa neubráni.
„V mojom živote bolo veľa dobrého aj zlého. Narodil som sa v Kotmanovej. Rodičia bývali na tunajších lazoch. Staršieho brata mi privalil voz s drevom. Vraj aj starý otec tak odišiel zo sveta. Otec tiež priskoro vydýchol naposledy. Na lazoch sa ťažko hospodárilo. Oženil som sa tesne pred povstaním. V júli 1944. Elenka bola milé žieňa. Pracovité. Front ma zastihol pri Brezne. Boli tam ťažké boje. Vôkol nás svišťali guľky. Doma ma čakala manželka a môj ešte nenarodený syn. Modlil som sa, aby som tú hrôzu prežil. V októbri Nemci obsadili Banskú Bystricu. Rozišli sme sa do hôr. Každý na vlastnú päsť. Stretol som sa s krajanom s Pavlom Bobáľom. Vliekli sme sa lesom smerom na Staré Hory. Tam sme stretli starších vojakov od Tisovca a Klenovca. Večer sme došli ku chate nad Chebencom. Triaslo nás od zimy. Aj hladní sme boli. Založili sme oheň a prečkali do rána. Ráno sme zašli pod Ďumbier. Pri Štefánikovej chate sa nám ušlo teplého čaju. V chate sa zdržiavali partizáni. Večer sme skončili v doline. Naši sme tam jednu búdu. Po celý čas som myslel na domov a blízkych, ktorí ma tam čakajú. Muzikanti nám vyhrávali v žalúdku, nohy sme si necítili od zimy,“ spomína na jedno z najťažších období v živote starký Michal. V novembri sa vrátil domov. Bolo to v čase, keď sa ku Kotmanovej blížil front.
Najťažšia rana osudu
Ľudia žili v strachu a neistote. Chýbali najpotrebnejšie veci. „Jedla bolo málo, ani obuv sa nedala dostať. Nosili sme kapce zo súkna. Sami sme si ich šili. Bombardovali Lučenec. Bolo nám ťažko. Vedeli sme, že front sa blíži. Snehu bolo vyše kolien. V našom dome sa zdržiavali dvaja partizáni. Vedeli sme, že riskujeme život. Prišli k nám aj Rusi. Môj syn mal dva mesiace. V komore sme mali len zemiaky. Podelili sme sa s nimi. Čakal som, že ma zavolajú na front. Nechcelo sa mi ísť. Chcel som chrániť ženu so synom. Prvého mája ma zavolali do Lovinobane. Vlakom nás odviezli do Banskej Bystrice, odtiaľ do Martina. Stade ma poslali domov. Koniec vojny ma zastihol na našich lazoch. Slovami sa nedá opísať to, čo som cítil,“ hovorí Michal.
Pamäť mu slúži výborne. Ale sila z tela už postupne odchádza. Vychoval troch synov. Sám. Manželka mu zomrela mladá. Mala len tridsaťtri rokov.
„Navarila večeru, sadla si za stôl a odrazu ju začalo bolieť brucho. Bežal som k susedovi, aby zapriahol kone a šiel po lekára. Bol január. Snehu v tú zimu napadlo veľa. Lazy boli odrezané od sveta. Vydýchla mi v náručí. Ani k lekárovi sme nestihli prísť. Zomrela 28.januára 1960. Najmladší syn Ivan mal dvanásť rokov. V dome sme ostali štyria chlapi a chorá svokra so svokrom. Nastali pre nás ťažké časy,“ spomína na najväčšiu ranu osudu statočný otec.
Má nezvyčajné prianie, ochrániť svoje lipy
Ani nasledujúce roky nepriniesli do jeho duše veľa radosti. Kotmanovské lazy začali zalesňovať. Ľudí vysťahovali z domov, ktoré zbúrali.
„Ten môj stojí dodnes. Ušetrili ho. Ani neviem prečo. Kúpil som dom v dedine. Po šiestich rokoch som sa rozhodol priviesť domov novú gazdinú. S Elenkou som sa zoznámil na inzerát. Mala dve dcéry. Spolu sme vychovali všetky deti. Máme osem vnukov a jedenásť pravnúčat. Chovám zajace a rád chodím do záhrady. Mám lavičku pod čerešňou. Moje stromy už majú takmer pol storočie. Už ich tisne k zemi. Tak ako mňa. Novohradské noviny čítam pravidelne. Dobre píšete. No hlavný dôvod, prečo som vám zavolal, som si nechal na koniec. Zachráňte moju lipku. Vlastne teraz ešte moje lipy. Je to rarita. Rád k nim chodím. Obľúbil som si ich. Hovorí sa, že keď padá strom, hora plače. Nemal by som pokoja hádam ani v hrobe, keby ich raz vyťali. Moje lipky. Je ich tridsať. Vyrástli z kmeňa starej lipy, ktorú niekto vypílil. Stoja v kruhu. Raz sa zrastú a kmeň bude mať úctyhodný obvod. Už teraz sa do ich kruhu zmestia štyria ľudia,“ tvrdí Michal.
Človek niekedy žasne, aké priania majú ľudia. Michalove je zachrániť svoje lipy. Úctyhodný čin.
„Nechcem, aby ich stihol podobný osud, ako strom, z ktorého vyrástli. Ak tu ja nebudem, veľmi by som si prial, aby niekto nad nimi držal ochrannú roku. Rastú dva kilometre od dediny. Ak by ich niekto chcel vidieť, rád mu ich ukážem,“ dodá dôchodca z Kotmanovej.
