Dokonca ju zo záhrady vyháňali. „Toľko strachu som nemala už dávno,“ hovorí Erika. Po smrti rodičov žije v rodinnom dome na Hôrnej ulici sama. Jej záhrada, či skôr menší sad, končí pod lesom. Nie je to však nijaká veľká divočina. Asi dvesto metrov nad spomínaným sadom je záhradkárska osada a pomerne často používaná lesná cesta.
„Vošla som do záhrady cez bránku od lesa. Na spodku, už takmer pri domoch, sa niečo pohybovalo. Myslela som, že nejaké psy. Až keď Maťo, môj pes, začal takmer šalieť, uvedomila som si, že to nebude nič obvyklé. Maťo zbehol k nim. Je to tak stopäťdesiat metrov. No hneď začal zavýjať a trielil naspäť ku mne. A za ním najväčšie zo skupinky zvierat. Až vtedy som rozoznala, že je to poriadny divý kanec. Kanca už rozoznám, lebo v záhrade diviaky boli aj vlani. Začiatkom zimy vyryli všetky topinambury. Diviak zahnal psa ku mne a vrátil sa k čriede. Potom sa snažili okľukou dostať k lesu. No do jarku, ktorý sa tiahne popri celej záhrade a hneď za ním je les, sa im veru neráčilo zbehnúť. Psa som sa snažila udržať pri sebe a schádzali sme dole tak, aby sme sa diviakom vyhli. No sprostý Maťo sa mi vytrhol a začal do nich brechať. Nie je to nijaký pudlík, ale keď sa kanec za ním rozbehol, rýchlo mazal skryť sa ku mne. Kanec vyzeral hrôzostrašne. Hriva zježená. Už len iskry sršiace z očí mu chýbali. Trielil rovno na nás. Hanba-nehanba, trielila som aj zo svojej záhrady. Stádo zbehlo dole za kancom. Boli tam štyri prasnice, a šesť, možno osem, pásikavých prasiatok. Tie boli nádherné. Od skleníka, čo je hneď pri dvore, som sa ne pozerala už pokojnejšie. Až potom, keď nás zahnali, sa pomaly pobrali hore záhradou. Sused Krška, čo sa díval spoza plota, mi hovoril, že ak mu to len rozprávam, nikdy mi neuverí,“ tvrdí Erika.
Takéto zážitky nie sú v poslednom období ničím ojedinelým. Minulý týždeň boli diviaky aj v záhradkárskej osade v Banskej Bystrici. V Košiciach, v lesíku v Kavečanoch, ich ľudia stretávajú takmer denne. Pod Vinicou v Lučenci pred dvomi rokmi tiež chodila celá črieda až k bytovkám na Wolkrovej ulici. Cez deň si prasnica pokojne mašírovala po ceste k cintorínu, zatiaľ čo prasiatka šuchorili v repke. Ľudia, čo tam chodia behávať a venčiť psov ich stretávali desiatky.
Erika z Lovinobane tvrdí, že neďaleko nad jej záhradou predvlani pravidelne stretávala aj medveďa. Pred pár rokmi zase medzi Lovinobaňou a Cinobaňou, v doline Lovinka, hubárov sústavne strašila medvedica. Teraz už jej kožuch visí v kancelárii starostky Cinobane. Až vtedy, keď napadla poľovníka a jeho kolega ju stihol zastreliť skôr, ako mu mohla vážne ublížiť, zistili, čo bola príčina jej pobytu v blízkosti ľudí. Mala totiž od lakťa odtrhnutú alebo odstrelenú labu.
Podobných prípadov, keď ľudia stretávajú tvory, ktoré poznali len z dokumentárnych filmov, je v posledných rokoch neúrekom. Príčinou zrejme nebude len ich premnoženie. Na prvý pohľad sa to asi nezdá logické, možno za to môže aj nezamestnanosť. Zvieratá o potravu v divočine oberajú ľudia. V lesoch je z roka na rok čoraz viac zberačov lesných plodov. Za niektoré sa platí veľmi dobre.
Nebývalo sa tiež rozmohli poľovačky a s nimi spojené prikrmovanie zvierat. A tak okrem prikrmovania i hlad pomáha potláčať prirodzenú plachosť donedávna divých tvorov.
