DETVA. Stopäťdesiat miliónov na účte správcu konkurznej podstaty Vladimíra Ryboviča a prázdne vrecká bývalých zamestnancov Podpolianskych strojární v Detve. Paradox, ktorý opäť vyhnal ľudí do ulíc. „Už to nie je 150 miliónov,“ prekvapil nás Vladimír Rybovič. Žeby z nich niečo minul? „Za tie roky k nim predsa pribudli úroky,“ vysvetlil s úsmevom. Protestujúcich odborárov vôbec nezaujímalo, či sa peniaze na účte správcu konkurznej podstaty zhodnotili alebo nie. Oni chceli iba to, čo im pred rokmi krachujúca firma nevyplatila. Teda odstupné a aj mzdy. A o úrokoch ani nehovorili. „Len keby sme dostali to, čo sú nám dlžní,“ povedala pani Janka Mihalovičová. Mala pravdu. Keď sa obyčajný človek dostane do problémov a niečo nezaplatí, behom niekoľkých mesiacov má na krku nekompromisné súdy a ešte nekompromisnejších exekútorov. Naopak to už akosi nefunguje. Keď je na rade štát, ktorý má rozhodnúť v prospech občana, rýchlosť sa stráca v spleti nepochopiteľných rozhodnutí súdov, odvolaniach a neochote štátnych úradníkov. Aj preto bolo možné nad hlavami protestujúcich odborárov vidieť transparenty s nápismi hovoriacich o tom, že medzi pojmy Slovensko a právny štát sa stále nedá zaradiť znak rovnosti.
Pred piatimi rokmi išlo o víťazstvo odhodlania obyčajných ľudí nad špekuláciami. Výsledkom bolo, že sa krachujúca firma zachránila v hodine dvanástej a dnes zamestnáva viac ako tisícku ľudí z regiónu. Nikdy ich už nebude toľko ako v minulosti, to si uvedomuje každý. No areál strojární žije a rastie. A to aj zásluhou štrajkujúcich zamestnancov, ktorí sa nebáli ísť proti policajtom s obuškami. Tí boli vtedy pripravení zasiahnuť, no nezasiahli. Našťastie! Možno keby sa našiel tvrdší veliteľ, nejeden protestant by odišiel s hrčou na čele. Odhodlanie však zvíťazilo. Keď neprešli na most, ktorý bol ich cieľom, prebehli pomedzi garáže a zablokovali cestu pri nich. A policajti nakoniec ustúpili. Všetko skončilo predajom podniku. To bolo víťazstvo a na svete boli aj peniaze, z ktorých mali byť vyplatení zamestnanci. Ibaže... Paragrafy sú prekrútené. „Nikto zadarmo nikomu nič nedá,“ povedal vo štvrtok Emil Machyna, predseda Odborového zväzu KOVO. „Keď sa budeme spoliehať na to, že sa niečo vyrieši samo, neuspejeme. Ak takto budeme bojovať za svoje práva, máme šancu na občiansku spravodlivosť.“ Pekné slová medzi sklamanými odborármi síce vyvolali potlesk, ibaže aj v ňom prevládalo sklamanie. „A čo ste doteraz urobili?“ prehodil len tak cez zuby jeden z prizerajúcich sa odborárov. „Nič,“ odvetil si sám. Machyna akoby ho počul, práve dodal, že odborári urobili všetko, čo mali.
„Stále dúfam, no niekedy som presvedčená, že tie peniaze už nikdy neuvidím,“ povedala Janka Mihalovičová. Na detviansky most prišla, aj keď na vrátenie peňazí je už iba veľmi malá nádej. „Stotisíc je stotisíc,“ povzdychla si. Toľko dlhuje fabrika jej aj manželovi. Pre ňu ako dôchodkyňu by to vraj bolo dobré prilepšenie. Obaja prežili v strojárňach dlhé roky. Do Detvy prišli zo Záhoria iba kvôli práci. „Mala som dvadsaťtri rokov, keď som nastúpila a robila som tam takmer až do dôchodku,“ dodala pani Janka. Roky strávené v PPS-ke považuje za veľmi krásne. „Do roboty som chodila s radosťou,“ doplnila. Keď ju prepustili, do dôchodku mala už iba pol roka. Vyhodenie z práce sa v jej prípade takmer rovnalo smrti. Na detvianskom moste nešlo iba o peniaze, ale aj o princíp. Július Čapucha sa protestu na moste zúčastnil, aj keď jeho pohľadávka ani zďaleka nie je až taká vysoká. „Mňa neprepustili,“ povedal. Podnik mu preto dlhuje iba mzdu za jeden mesiac.
Napriek pocitu krivdy, ktorá zaznievala z každého rozhovoru, bol štvrtkový protest odborárov pokojný. Ani zovretých pästí už v ňom nebolo toľko ako pred rokmi.
