Tento rok už štvrtýkrát putuje pešo po Slovensku. Otvorene rozpráva o potrebe boja proti alkoholizmu. Vyrastal v dome, kde na stole nesmela chýbať fľaša. Zapíjali sa radosti aj starosti. Tóno k alkoholu pričuchol už ako päťročný. V dospelosti ho pálenka opantala. Otvoril si bufet s občerstvením. S kamarátmi všetko prepil.
„Pil som 30 rokov. Nazýval som to fázové pitie. Keď sa otvorila fľaša, tak sa pilo do nemoty,“ povedal abstinujúci alkoholik pri svojej nedávnej návšteve Lučenca. Odvtedy, ako opustil manželku a dve deti, išlo to s ním dolu vodou. Stal sa z neho bezdomovec. Potuloval sa po mestách aj po horách. Nakoniec skončil v ubytovni gréckokatolíckej charity. „Spoznal som veľa mne podobných ľudí. Alkoholikov a tulákov,“ hovorí Tóno, ktorý sa absolvoval protialkoholické liečenie.
Tvrdí, že alkoholik, ktorý odmieta liečenie, bojuje sám proti sebe. Nevydrží. Skončí ako troska v kanáloch alebo zamrzne kdesi na lavičke. „Spamätal som sa až v liečebni v Šútove. Dlho trvalo, kým som si priznal svoju závislosť. Tabletky? Blbosť. Človek si musí upratať svoje vnútro, pozbierať sily a nájsť zmysel života,“ vysvetľuje Tóno. Svoj odmietavý postoj k alkoholu sa neskôr rozhodol vyjadriť putovaním po Slovensku. Na prvú cestu sa vydal v roku 2005. Zlyhal. Opäť okúsil alkohol. O rok neskôr sa fľaše ani nedotkol Za 57 dní prešiel 1570 kilometrov. Minulý rok putoval tretíkrát. Keď sa zastavil v Lučenci, mal v nohách úctyhodných 2140 kilometrov.
Navštevuje primátorov, starostov, rozpráva sa s mládežou, oslovuje ľudí na uliciach. Otvorene rozpráva o svojej závislosti, o samovražedných sklonoch v stave opilosti, o Bohu aj o láske. „Piť som prestal 15. januára 2006. Nikdy sa však nebudem považovať za vyliečeného. Chcem byť najmä pre mladých živým príkladom, čo všetko človek stratí, keď prepadne alkoholickému šialenstvu,“ zakončil Tóno.
