Starká sa o neho stará od dvoch rokov
Jožko má dvadsaťštyri rokov. Od dvoch rokov ho vychováva stará mama. Tá je však už tretí týždeň v nemocnici. Mentálne retardovaný chlapec prežil len vďaka dobrým ľuďom.
„Budem pozerať porno aj rozprávky. Starká by už mohla prísť domov. Bál som sa búrky. Ferko mi však povedal, že vtáčiky a stromy dážď potrebujú. Už sa teda nebudem báť búrky. Kedy príde starká domov? Teta Veronika mi spravila praženicu. Starká by už mohla prísť. Budem poslúchať. Už budem dobrý. Aj povysávam. Ferko mi povedal, že starká je chorá a musí zosilnieť. Preto ju ešte nepustili. Pôjdeš ju so mnou pozrieť?“ vychrlí množstvo viet jedným dychom. Dožaduje sa pozornosti. Aj pohladenia. Od starkej najviac. Chýba mu. Stará sa o neho od dvoch rokov. Vnuka jej priviedli v noci. Nepodarený zať a jej retardovaná dcéra. Odvtedy o nich nepočula.
„Keď mi ho doniesli, mal rozbitú hlavu. Skoro vykrvácal. Chudáčik môj malý. Za tie dva roky musel toho veľa preskákať. Čo bude teraz s ním? Musím sa vrátiť domov. Potrebuje ma. Jožinko ma potrebuje. Má len mňa,“ s plačom hovorí sedemdesiatštyriročná žena.
Jej útle telo sa na nemocničnej posteli stráca. Diagnóza nie je optimistická. Anna Libjaková je onkologický pacient. Drží sa statočne. Bojuje za seba aj vnuka. Každému, kto sa chce presvedčiť, akú podobu dokáže mať láska medzi starou mamou a vnukom, odporúčam vidieť tých dvoch spolu. Je to silný emocionálny zážitok. Podobne ako ich príbeh.
Nerozlučnú dvojicu majú susedia radi
Bývajú na Novohradskej ulici v Lučenci. V menšej bytovke, kde každý každého pozná. Jozef Hašto a jeho stará mama. Nerozlučiteľná dvojica. Útla starká a dvadsaťštyriročný chlap ako hora s rozumom dieťaťa. Pokojne znášal pokarhania a občas aj výchovný buchnát po chrbte.
„Jožko miluje starú mamu. A ona si radšej sama bude odtŕhať od úst, len aby jemu dopriala,“ hovorí suseda. Do štrnástich rokov nosil plienky. Vychodil osobitnú školu, no nedokáže za sebou ani spláchnuť záchod. Súd zveril chlapca do výchovy starej mame. Psychiatri jeho stav posúdili ako mentálnu zaostalosť stupňa ťažkej debility až imbecility. Nebýval nervózny. Deň si krátil pozeraním televízora a počúvaním hudby. Skupinu Senzus vďaka nemu pozná celý vchod. Rád sa hrával na farára. Nerád býval sám. Starká bola vždy pri ňom. Rozumeli si aj bez slov. Situácia sa rázne zmenila pred tromi týždňami. Anna odišla do nemocnice a Jožko zostal sám.
„Suseda ma poprosila, aby som na neho dozrela. Nikoho nemá. Deti ju nenavštevujú. Jožka máme radi. No uvedomujeme si, že v byte nemôže zostať sám. Jeho správanie je nepredvídateľné. Dúfala som, že sa jeho starká z nemocnice rýchlo vráti. No choroba je to vážna. Neviem, akým smerom sa bude uberať. Dva týždne sa snažím citlivo riešiť túto situáciu. V tejto bytovke bývajú väčšinou starší ľudia, ktorí majú tiež zdravotné problémy. Ani ja nie som zdravá. Jožko si vyžaduje celodenný dohľad. Ja na to nemám síl. A tak už druhý týždeň chodím, vyvolávam a hľadám pre neho dočasnú strechu nad hlavou. Ale už som bezradná,“ tvrdí Veronika Mária Vargová.
Stretla sa s ľuďmi, ktorých osud retardovaného chlapca dojal a snažili sa pomôcť aj nad rámec svojich kompetencií. No stretla sa aj s aroganciou, neochotou a prístupom, ktorý nectí človeka. Keď už bola na konci so silami, v piatok nám zavolala do redakcie.
Kapacity sociálnych zariadení nestačia
Mesto Lučenec nedisponuje žiadnym sociálnym zariadením, kde by chlapec mohol byť dočasne umiestnený. Zariadenia, ktoré spravuje kraj, praskajú vo švíkoch. Ústav v Slatinke a Libertas v Lučenci kapacitne nestačia pokryť potreby. V Kirti je podobná situácia. Ich riaditelia nám zdvorilo oznámili, že by veľmi radi pomohli, ale majú zviazané ruky. Kapacitne aj byrokraticky.
„Zavolajte do ústavu v Ožďanoch. Je to neštátne zariadenie, mohli by vám pomôcť,“ odporúčal nám riaditeľ Libertasu. Pomohli. Riaditeľka zariadenia Katarína Bálintová a prezidentka a štatutárna zástupkyňa združenia Náš domov, ktoré je zriaďovateľom domova, boli ústretové. Jožka prichýlili. Po arogantnom správaní vrátnika lučenskej nemocnice to bolo pre nás príjemné prekvapenie. Nič nepoteší viac, ako zistenie, že dobrí ľudia ešte nevymreli.
Pomoc sme našli v Našom domove
Piatok 27. júna, sedem hodín večer, Libjakovej byt.
„Pôjdem do tábora, kým bude starká v nemocnici. Ferko, môžem si tam zobrať aj basketbalovú loptu? Bude tam aj televízor? Však príde starká pre mňa, keď sa vráti?“ opakuje Jožko. Veci má už takmer zbalené. Ľudia ho zvykli strašiť s tým, že ak bude zlý, pôjde do ústavu. Tábor znie pre neho prijateľne. Susedovi sa v očiach zalesknú slzy. Obľúbil si chlapca. Odháňa myšlienky so zlým koncom. Nedarí sa mu to. Realita je tvrdá. Anna Libjaková je slabá a rakovina neúprosná. Pani Vargová je prezieravá. Starostlivo ukryla závet spísaný na nemocničnom lôžku. Stará mama v ňom vnukovi zanechala všetok skromný majetok. O hodinu už stojíme pred Domom sociálnych služieb Náš domov. Nachádza sa za Ožďanmi, v časti Babí most. Jožka sa ujme vychovávateľka. Ukazuje mu jeho izbu.
„Je tu aj televízor, ale doneste mi môj magnetofón. A koľko tu budem? Kedy príde starká? Zabudol som si malinovku. Ferko, prídeš ma pozrieť? Teta Veronika a ty tiež? Odfotíte ma? Budem v novinách,“ opakuje chlapec zbavený svojprávnosti.
Teší sa na kamarátov a už o malú chvíľu vykladá na dvore ostatným obyvateľom domova o svojej starej mame.
Ďakujeme, pani Bálintová aj pani Žiaková! Dali ste ľudskú bodku za príbehom duševne chorého chlapca a jeho starej mamy. Koniec tohto príbehu však ostáva otvorený. V Našom domove by sa mal Jožko cítiť dobre. Je tu útulne a vládne tu rodinná atmosféra. Ak jeho stará mama prehrá boj s rakovinou, mohol by tu nájsť druhý domov. Problémom však budú peniaze. Zariadenie nemá podporu štátu, už teraz mesačný poplatok nestačí pokryť náklady na jedného obyvateľa.
„Pôjdem od dverí k dverám. K primátorovi aj podnikateľom. Budem ich prosiť, aby pomohli,“ hovorí pani Vargová. Pomáhať dobrej veci sa oplatí. Je to o súdržnosti, empatii a ľudskosti. Pomôžte aj vy, milí čitatelia.
