Škola im nevoňala
Annine deti vyrastajú v málo podnetnom prostredí. Žijú v dome bez elektriny a vodovodu. Vodu si donášajú z neďalekej studne. Tri izby slúžia ako spálňa, kúpeľňa, obývačka a pre niektorých aj ako toaleta. V zime je najdôležitejšie udržať v izbách teplo. Cez leto je lepšie. Na dvore sa cítia voľnejší. Pod holým nebom varia, aj sa umývajú. Zmestí sa tu viac ľudí ako do domu. Tanier polievky, pre chlapov čučo, starý magnetofón na stoličke a hneď je zábava. Spôsob ich života je pre mnohých nepochopiteľný. Vzdelávanie nebolo a nie je v rómskej rodine prioritou. No nemať za sebou rodinu je pre nich najväčším trestom. „Deti máme jednoducho v génoch. Sú pre mňa všetkým, čo mám,“ tvrdí Anna Čipčalová, matka trinástich detí. Muž jej zomrel pred rokom. Anne nie je do reči. Nikdy toho veľa nenahovorila. Načo aj. Každý v dome vedel aj bez príkazu, kde je jeho miesto. Staršie deti pomáhali mladším. Škola im nevoňala. Nikto ich k vzdelaniu neviedol. Nemali motiváciu. Doma dookola počúvali, že Rómov gadžovia do práce a ani do domu nechcú.
V rodine je všetko pre všetkých
Anna je pre deti morálnym príkladom. Majú ju radi.
„Kým máme mamu, je nám dobre. Nie sme sami. Učiť sa nám nechcelo. Cigáňov aj tak nikde nechcú. Vydala som sa na východ. Vďaka rodičom mám tam aj dom. Muža mám poriadneho. Pracuje v Čechách. Posiela nám peniaze. S troma deťmi mi je u mamy lepšie. Cigáni nikdy neboli samotári. Sme naučení spávať piati na jednej posteli. Všetko sme naučení prežívať spolu. Radosť aj bolesť. Nikdy sme toho veľa nemali, ale ani sme nehladovali. Všetko bolo všetkých. Tradície si ctíme,“ povie Monika.
Má dvadsaťdeväť rokov a tri deti. Komunikácia jej nerobí problémy. Zmýšľaním aj vyjadrovaním vyčnieva z úrovne rodiny. Jej najstaršia sestra Anka má tridsaťjeden rokov. Zo súrodencov je na tom najhoršie.
„Muža mám v base. Kradol, bil ma. Ruku mi polámal a ani deti nemali pri ňom pokoj. Takto je nám lepšie. Kým máme mamu, tak je dobre,“ hovorí. Päťdesiatročná Rómka pozrie na dcéru a pritisne ju k sebe. Okolo nej sa tmolia aj Annine tri deti. Janka, Janko, Anička. Sila ich rodu. Deti a šťastie, ktoré s nimi prichádza. Ich svet splynul so svetom dospelých. Behajú bosé, ufúľané. Keď boli menšie, nosili červenú stužku na ruke. Proti urieknutiu. Rómovia sú poverčiví i pobožní. Boja sa o svoje deti.
Tradície a predsudky sa ťažko búrajú
„Čo varím? Polievky, cestoviny, to je jedno. Hlavne nech je toho veľa. Za kotol. Dcéry sú dobré gazdiné. Ale varím iba ja. Tak to bola odjakživa. Nikdy som nikde nerobila. Len som sa starala o deti. Ale muž robil. No potom išiel na invalidný dôchodok. Načo by moje deti študovali? Aj tak cigánov nikde nechcú. Aj keď sú už niektorí bieli a majú plavé vlasy,“ povie domáca pani. „Mama, rokmi živené predsudky sa nedajú zbúrať za niekoľko rokov. Moje deti pôjdu študovať. Musia,“ vysloví nahlas smelú myšlienku Monika. Je iná ako jej súrodenci. Vyčnieva z komunity. Jej deti by mohli vybočiť zo zaužívaných pravidiel tejto rodiny. Aj keď pri pohľade na polorozpadnutý dom, na kŕdeľ ufúľaných detí a chlapov, ktorí vylihujú v tieni izby, nie som si istá, či to tak naozaj bude. Rómske deti potrebujú desaťnásobne väčšiu motiváciu ako nerómske. Vyžadujú si osobitný prístup. A školstvo tejto krajiny či rómski asistenti sú len niekde na začiatku pri riešení rómskeho problému.
Nina má sedemnásť rokov. Skončila základnú školu a nevie, čo bude robiť ďalej. Dnes si zafarbila vlasy na čierno. Chce sa páčiť chlapcom. Zatiaľ však nemá vážnu známosť. „Nechcem skočiť ako moja sestra Dušana. Muž jej pije, nikde nerobí. Môj otec sa o nás staral. Možno pôjdem do Čiech. Veľa našich žien šľape pri ceste. Detva je známa tým, že je tu veľa prostitútok. Nechcela by som tak skončiť. Mama je pre mňa vzorom. Stará sa o nás. Keď Annu muž bil, sama zavolala políciu,“ zdôverí sa v poradí ôsme dieťa Čipčalovej. Najmladší Jarko má osem rokov.
Hygiena im nič nevraví
Dvere sa pootvoria a jedno z detí vyleje pred ne vodu z lavóra. V tej chvíli sa neubránim obave zo žltačky či inej infekčnej choroby. Päťdesiat ľudí v dome bez elektriny a vodovodu. Pri takomto pohľade predsudky nezbúra ani sto rómskych rodín žijúcich v moderne zariadených bytoch. Našinec je už raz taký. Rád paušalizuje a hádže do jedného vreca. Keď sme sa Detvancov pýtali, kde žije rodina Čipčalovcov, aj nás sprevádzali veľavravné pohľady. V Detve sú dve rodiny s veľa deťmi. Berkyovci ich majú až sedemnásť. Vypoklonkovali nás od dverí s tým, že gadžovia sa nebudú do nich starať. Anna nás prijala milo. Na jej pleciach je riešenie problémov rodiny. Túži po väčšom dome, kde by mali jej deti kúpeľňu. „Nezaplatila som za elektrinu. Preto nás vypli. Musela som si vybrať. Buď bude čo do hrnca, alebo budeme mať svetlo. Pri sviečke sa dá prežiť. Bez jedla nie. Mohla som sa slobodne rozhodnúť. Našich mužov na Slovensku málokto zoberie do roboty. V Čechách je to vraj iné. Odo mňa sa očakáva, že budem aj naďalej vedieť uživiť svoju rodinu. Uživím ju. Tak ako moja mama uživila nás,“ hovorí Anna. Alexandra, Anna, Monika, Gabika, Judita, Milada, Dušana, Nina, Edita, Dušan, Matilda, Laco, Jarko. Trinásť detí a dvadsať vnúčat. Zatiaľ. Kočovný život v nich potlačili. Rómsku mentalitu nie. Ak im dáte otázku, dostanete desať odpovedí. Deti rodia deti, rodina pre nich znamená istotu a ochranu pred vonkajším svetom, sociálna solidarita tu spája všetkých. Deti sú fixované na svojich rodičov, a tak je veľká pravdepodobnosť, že to, čo vidia doma, si odnesú do vlastnej rodiny. Kolotoč alebo bludný kruh. Aj takú podobu má rómske spoločenstvo.
