V roku 2004 merala jeho brada šesťdesiatdeväť centimetrov. O dva roky neskôr o štyri viac.
„Už som si ju dávno nemeral. Ale prednedávnom som si z nej kúsok odstrihol, aby som ju mal hustejšiu,“ povie. V Revúcej si už ľudia na jeho dlhú bradu zvykli. Keď však cestuje do iného mesta, priťahuje pohľady.
„Možno si ma niekto pomýli s bezdomovcom. Ženy ma rady za ňu ťahajú. Vraj im to prinesie šťastie. Po prvý raz som si ju nechal narásť, keď som mal dvadsaťtri rokov. No vydržal som len rok. Potom sa mi zunovala. Teraz som sa neholil od roku 1990. Už je dospelá,“ žartom prehodí rekordér.
Kým chodil do práce, bolo to vraj horšie. Musel vstávať skôr, aby si bradu stihol dať do poriadku. „Umýval som si ju takmer každý deň. Teraz už len každý druhý alebo podľa potreby. Keď napríklad jem takú kapustu či fazuľu, hygiena je nevyhnutná. Najlepší na ňu je brezový šampón. Hrebeňov mám aj päť. Občas sa mi zvykne zamotať. Kým ju rozčešem, aj zuby zatínam od bolesti,“ tvrdí Dušan. Na naše požiadanie si ju prichytí rukou a zapózuje pred fotoobjektívom. V roku 2000 sa so svojou bradou zúčastnil na súťaži o najdlhšiu bradu Slovenska. „Vtedy merala len štyridsaťosem centimetrov. Vyhral som a domov som si priniesol kožené kreslo,“ pochváli sa Revúčan. Jeho snom je stretnúť sa s chlapom, ktorý by mal dlhšiu bradu ako on. „No na Slovensku sa zrejme nikto taký nenachádza,“ tvrdí. Má päťdesiatšesť rokov a v blízkej budúcnosti sa svojej „krásavice“ v žiadnom prípade nechce zbaviť. A čo nato jeho manželka? „S touto otázkou ste ma zaskočili,“ priznáva. Jeho polovička nám však z kuchyne ráznym hlasom oznámi, že keby na ňu žiarlila alebo sa jej nepáčila, už dávno by ju bola svojmu manželovi odstrihla.
