Pod zemou si vraj človek nikdy nemôže byť istý, či sa vráti domov. „Vždy som to tak mal zafixované niekde v podvedomí. Keď som sa dozvedel, že mi ruku odtrhlo len v zápästí, vlastne sa mi uľavilo,“ hovorí bývalý baník z Veľkého Krtíša. Pracovný úraz mal prvého novembra minulého roku. V ten deň mal nočnú a zachytil ho pancierový dopravník.
„Ťahal ma niekoľko metrov. Potom niečo chruplo a pocítil som bolesť. Nezamdlel som. V prvej chvíli som si ani neuvedomil, že mi odtrhlo ruku. Odviezli ma do nemocnice vo Veľkom Krtíši. Tamojší lekár mi nedával žiadnu nádej. Kamaráti však moju ruku našli. Priviezli ju za mnou. Sanitkou ma previezli do Košíc. Do Fakultnej nemocnice Louisa Pasteura. Po šiestich hodinách mi ruku prišili. Lekárom sa fakt podaril malý zázrak,“ hovorí Peter.
Z poslednej operácie sa vrátil pred štyrmi týždňami. „Opäť som o krok ďalej. Cvičím a snažím sa dodržiavať pokyny lekárov,“ povie. V bani mu umreli už traja kamaráti. „Kedysi nás tam robilo okolo 1500. Ostalo nás sotva dvesto. Sme ako jedna veľká rodina. Viem, že sa už tam nebudem môcť vrátiť. Život pod zemou mi bude chýbať, aj keď je ťažký. Strávil som tam skoro pätnásť rokov,“ povie Peter.
Oporou mu je rodina. Ročný synček a partnerka Zlatka. „Ten osudný deň sa mohol skončiť oveľa horšie. Mohol som tam vydýchnuť naposledy. Ešteže som dovtedy stihol prerobiť byt. Rád stolárčim a možno mi to pôjde aj s jednou rukou,“ s patričnou dávkou optimizmu zakončí Peter
