Pri písaní tlačových správ sa asistentka primátora Veľkého Krtíša cíti ako ryba vo vode. V predchádzajúcom povolaní bola na opačnej strane. Pracovala ako redaktorka.
„Život je sám o sebe dosť zložitý. Niekedy ani sama neviem, čo odo mňa chce. Už ako novinárka som si chcela vyskúšať prácu hovorcu. Vyšlo to. Som asistentkou primátora a zároveň poverená pre styk s médiami. Vydávam tlačové správy, v ktorých informujem novinárov, ale aj verejnosť o „živote“ v meste,“ približuje náplň práce tlačového hovorcu Erika.
Jej pracovný deň začína monitoringom dennej tlače a týždenníkov. „Hľadám spôsob zlepšenia komunikácie medzi samosprávou a verejnosťou. Občas zvyknem novinárov podpichnúť, kedy natočíme niečo humorné. Ale asi ešte neprišiel ten správny čas. Tlačové správy sú o serióznosti. Informácie musia byť čo najpresnejšie a samozrejme k veci. Raz sa ma novinári začali pýtať také nezmyselné otázky, že som ostala zarazená a opýtala sa ich, že čo je to za hlúposť. Boli to otázky typu: Chystáte sa postaviť Peťovi Cmoríkovi bustu? Zložíte v meste na jeho počesť ódu? No a najlepšie na tom bolo, že mi ani nepovedali, prečo a do akej relácie to vlastne potrebujú. Na druhý deň ráno mi volali kamaráti, že ma počuli v nemenovanom rádiu, a že to bolo dosť humorné. Ja som to osobne nepočula, takže to neviem posúdiť, ale oni sa na tom dobre pobavili,“ tvrdí dáma z Veľkého Krtíša.
Hovorkyňa z Lučenca má zatiaľ s novinármi dobré skúsenosti.
„Rôzne „brepty“ sa občas zdajú hrôzostrašné, no s odstupom času sa človek na nich pobaví. Zavše sa mi podarí poslať e-mail nesprávnemu adresátovi, veď každý je len človek. Na mestskom úrade pracujem už štrnásť rokov. Zastávala som rôzne administratívne pozície, najdlhšie na sekretariáte. Dnešné sekretárky plnia široké spektrum úloh. Od manažérskych funkcií po protokolárnu prax. Sekretariát by mal byť informačným uzlom inštitúcie. Mal by vedieť o všetkom. Vyžaduje sa určitá úroveň verbálneho aj písomného prejavu. Z týchto predpokladov akosi prirodzene vyplynulo, že v malých mestách je sekretárka yároveň aj hovorkyňou,“ hovorí Mária Šagátová.
Vo voľnom čase si rada prečíta knihu, podebatuje s priateľmi, jej obľúbencamii sú Radošinské naivné divadlo a Divadlo L+S. Má rada prírodu, zvieratká a kvety. Prikláňa sa k názoru, že človek sa dostáva do rozmanitých situácií a zastáva rôzne životné úlohy. Najbližšia jej je životná filozofia: „Kiež by som mala silu zmeniť veci, ktoré môžem zmeniť a s pokorou prijímať tie, ktoré zmeniť nemôžem. Zároveň vedieť ich múdro rozlíšiť.“
So svojim primátorom každá z nich vychádza dobre. Bez vzájomnej dôvery to vraj nejde.
„Jednotlivé témy či akcie preberáme spolu. Takže viem, aká je primátorova predstava. Poviem mu, ak sa mi niečo nepozdáva. Niekedy však určite prídu chvíle, ktoré ma mrzia, ale veď nič nie je stopercentné,“ priznáva Erika. Otvorený dialóg oceňuje aj lučenská hovorkyňa. „Milan Marko je človek, ktorý s každým hľadá spoločnú reč. Veľmi si vážim, že mu môžem povedať aj odlišný názor na danú vec.“
