Odišiel za prácou do zahraničia
Viktor nepatril medzi tých, ktorým vyhovoval život bez práce. Ponižovalo ho čakať na almužnu od štátu a hlásiť sa na úrade práce. Mal rodinu, chcel jej dopriať život v hojnosti. Býval v Rimavskej Sobote, kde nebolo a ani nie je ľahké nájsť si prácu. Dlho váhal, kým sa napokon rozhodol odísť do Talianska.
„Vycestoval tam v roku 2002. Volal mi takmer každý deň. Bral akúkoľvek prácu, aby si zarobil. Pracoval v prístave, na lodi, v sklade, pohostinstve. Musel to mať ťažké,“ hovorí Marta Kisantalová. So synom naposledy volala 23. septembra 2005. „Povedal mi, že sa mu celkom darí. Ale že mu je veľmi smutno za domovom. Prosila som ho, aby sa vrátil domov, že už len nejako bude. Posťažoval sa mi, že mu býva nevoľno.“ Od tohto okamihu viac svojho syna nepočula. Odmlčal sa a rodina nevedela, kam mu má zavolať. Nemal svoj telefón. „Pisa, kde pracoval, je veľké mesto, kam som mu mala volať? Viac ako mesiac som nemala o ňom žiadnu správu. Vždy, keď zazvonil telefón, dúfala som, že je to môj synček.“
Správa o úmrtí meškala mesiac
Najhorší okamih len prišiel. Dvadsiatehošiesteho októbra zazvonil telefón. Marta dúfala, že to bude Viktor. Nebol to on. Ozval sa cudzí hlas. Volali zo slovenského veľvyslanectva v Taliansku. „Utrpela som šok. Akýsi pán sa ma opýtal, že ako sme sa rozhodli a čo spravíme s telom. Nechápala som! Pýtam sa ho, s akým telom. Odpovedal mi, že s telom môjho syna. Podlomili sa mi kolená a zatočila hlava. Možno som aj na chvíľu stratila vedomie. Môj syn. Môj Viktorko bol už mesiac mŕtvy a mne to nikto neoznámil. Pane Bože, aj toto dopustíš? Túto otázku som si položila veľakrát,“ spomína Marta. Oznámenie o úmrtí Viktora veľvyslanectvo vraj nahlásilo slovenskej polícii. Rodina nevie, kde skončilo. Marta volala do okolitých miest, ale odpovede sa nedočkala. Nikde o takejto správe nevedeli. Viktor umrel 29. septembra. Štyri dni predtým ho vraj našli odpadnutého na ulici. Previezli ho do nemocnice Santa Chiara, kde zomrel. Dlho sa Marta trápila otázkami, ako sa to vlastne stalo. Totožnosť syna určila len podľa občianskeho preukazu. Na fotografii, ktorú dostala z Talianska, by ho ledva spoznala. „Tvár mal dobitú a vyzeral na päťdesiat.“
Pred starkou smrť jej vnuka tajili
Podľa oficiálnej správy mladý muž zo Slovenska zomrel na následky hemoralgického šoku spôsobeného hemoralgickou horúčkou. „Vraj mu praskol vred a mal aj zapálenú pečienku,“ hovorí jeho mama. Rodina nemala peniaze na jeho prevoz. Viktora pochovali v Taliansku. „Tri roky sme tajili Viktorovu smrť. Môj syn bol miláčikom mojej mamy. Starká mala choré srdce. Správa o smrti jej obľúbeného vnuka by ju zabila. Zomrela pred rokom v apríli stým vedomím, že jej Viktorko zarába na lodi, odkiaľ sa nedá telefonovať,“ hovorí Marta. Písala mnohým nadáciám, ale aj ministrom, aby jej pomohli s peniazmi na cestu do Talianska. Chcela vidieť hrob jej milovaného syna a položiť naň za hrsť rodnej zeme. Nedarilo sa jej nazbierať dostatok peňazí. Ľady sa pohli až začiatkom júna tohto roku, keď sme v našich novinách zverejnili jej príbeh. „Keď vyšiel článok v Novohradských novinách, ozvali sa mi aj iní novinári. Za nimi mi volali obyčajní ľudia. Dostala som napríklad obálku od jednej staršej dôchodkyne až od Prešova. Poslala mi dvesto korún. Plakala som od dojatia. Pre ňu tých dvesto korún musel byť veľký peniaz. Viem, o čom hovorím,“ s dojatím hovorí Marta. Býva v neveľkej obci Holiša neďaleko Lučenca, no o jej smutnom príbehu sa dozvedelo celé Slovensko.
Vďaka dobrým ľudom sa jej podarilo nazbierať peniaze na cestu do Talianska. Sviečku pri hrobe svojho syna zapálila v auguste. „Mal pekne upravený hrob. Ľudia v Talianku sú dobrosrdeční. Aj vázu s kvetmi mal na hrobe. Nechala som tam sviečky a poprosila ľudí z veľvyslanectva, aby ju na Sviatok Všetkých svätých zapálili. Veľmi pekne vám novinárom ďakujem. Robíte záslužnú prácu, pomáhate ľuďom,“ hovorí dojatá žena.
