Pred vojnou bolo na hraničnej rieke Ipeľ vyše štyridsať mostov. Takmer všetky boli počas vojny zničené.
„Nemci vyhodili aj ten náš. Škoda ho bolo. Bušince patrili od roku 1939 do roku 1945 pod Maďarsko. Na druhej strane Ipľa sme mali lúky, polia. Rodiny sa pomiešali. Novému mostu sa každý potešil. Aj ja som sa po ňom prešla a veru som mala od dojatia slzy v očiach. Mám sedemdesiatštyri rokov. Narodila som sa v Maďarsku. V Bušinciach sú zmiešané rodiny. Maďari aj Slováci. No nikdy sme sa nehádali. Vychádzali sme si v ústrety. Jazyk nebol bariérou,“ hovorí Margita Kőművesová.
„Výstavba mostu trvala dva mesiace. Stavali sme ho svojpomocne a stál nás približne pol milióna korún. Keď Nemci zničili starý most, oddelili aj tunajšie rodiny. Tie museli za svojimi príbuznými a kamarátmi cestovať takmer šesťdesiat kilometrov. Využívali hraničný priechod v Kalonde alebo Slovenských Ďarmotách,“ objasňuje starosta Bušiniec Miroslav Gomola.
Hoci po moste nemôžu prejsť autá, na radosti to obyvateľom Bušiniec a Nógrádszakálu neubralo. „Ľudia sa tešia a to je podstatné. Jeden starší pán prišiel do Bušiniec po tridsiatich rokoch. Len tak na prechádzku a jedno poldeci,“ hovorí starosta.
Most nazvali Mostom priateľstva. „Podpísali sme zmluvu o spolupráci s našimi maďarskými susedmi. Chceme sa spoločnými silami podieľať na rôznych kultúrnych, spoločenských, ale aj obchodných aktivitách. Počas prázdnin napríklad plánujeme výmenné pobyty detí,“ uviedol starosta.
