Matka ju obvinila, že zle prikladala
Dve najmenšie z tých nešťastných detí zostali v Amorete doteraz. Amoret je lučenské krízové centrum. Slúži pre podobné situácie, v akej sa ocitli deti z Divína. Nájdu sa aj takí, ktorí o potrebe takýchto zariadení pochybujú.
Miška je z dvoch divínskych detí staršia. Bude mať päť rokov. Pri požiari sa jej, našťastie, nič nestalo. Iba maličkosť. Matka ju obvinila, že zle prikladala do pece. Nedala vraj pozor a preto chatrč zhorela. Tvrdila to aj policajtom. Dnes bola Miška prvýkrát v živote v škôlke. Prišla celá uveličená a už sa nevie dočkať zajtrajšieho rána. Znova tam pôjde. Utešuje brata, ktorý by tam rád išiel s ňou. Tvrdí, že je nízky a ona je už vysoká. Okrúhlu hlávku dvojročného Denisa skryje pod svoju pazuchu. Chce, aby vynikla jej výška zodpovedajúca skôr priemernému trojročnému dievčatku.
Malý Denis nemal pri požiari šťastie. Asi preto, že ešte nevedel poriadne chodiť. Nevedel ujsť. Utrpel popáleniny tretieho stupňa. Liečil sa na špecializovanej klinike v košickej Šaci. Na vonkajšiu časť chodidla pravej nohy mu dali nové tkanivo. Našťastie sa ujalo, no nôžku treba ošetrovať ešte aj teraz. Vychovávateľky sú tu na všetko.
Majú strechu nad hlavou, no budúcnosť je neistá
V Amorete sme boli naposledy koncom januára. Denis ležal bezvládne v postieľke. Pravú nohu mal ešte celú ofačovanú a na cudzieho sa bál čo i len pozrieť. Teraz je z neho veselý, bacuľatý šibal. Nevie, čo by urobil, len aby na seba upútal pozornosť. Ale také sú tu všetky malé deti. Už celkom pekne rozpráva i na prstoch ukazuje, koľko má rokov. Pravú nohu ešte trochu zaťahuje, ale aby si to človek všimol, musí ho pozorovať dlhšie. Za osem mesiacov ho tu dali do poriadku. Ak by mal takúto opateru, určite by z neho vyrástol šikovný chalan.
Ktovie, ako pochodili Denisovi dvaja súrodenci. Mama v Amorete nebola od júla. Otec sem–tam napíše. Je vo väzení. V januári by sa vraj mohol vrátiť domov. Možno si ich potom rodičia zoberú. Pozliepajú niekde ďalšiu chatrč a neveselý príbeh s pravdepodobne smutným koncom môže pokračovať ďalej. Veď Amoret je tu pre nich len dočasne. Dovtedy, kým sa rodinná kríza nevyrieši.
Osud detí zo starého lesa
Podobných osudov je v lučenskom krízovom centre viac. Vychovávateľka hovorí, že v poslednom období pribúdajú deti z lesa. Tento termín ma poriadne zarazil. Vychovávateľka ho použila vtedy, keď som sa smutného blonďavého dievčatka pýtal, odkiaľ je. Vyzeralo tak na štyri roky. Zdalo sa mi, že by to už mohlo vedieť. No dievčatko len niečo pohmkávalo a ukazovalo rúčkami. Zo susednej postieľky sa pozornosti dožadoval jej mladší brat. Vtedy mi povedali, že deti sú z lesa. Zo starého lesa niekde za Rimavskou Sobotou.
Po príchode vraj vôbec nevedeli rozprávať. Vydávali len neartikulované zvuky. Ak niečo chceli, tak to znázorňovali posunkami. Ale zajtra už idú preč. Do domova. A potom na adopciu. A tak som sa malú snažil presvedčiť, keď sa nechcela pustiť mojich rúk, že jej určite bude dobre. Že nájde mamu. Neverila mi, bola smutná.
V krízovom centre už majú s podobnými prípadmi skúsenosti. Celkom malé deti vedia rúbať drevo i založiť oheň. V prírode by možno aj samé dokázali prežiť. No rozprávať nevedia. To ich musia učiť tu a pekne od začiatku. Ktovie, aký bude ďalší osud malých „Tarzanov“ tretieho tisícročia.
Naša sociálna sieť je ešte poriadne deravá
Riaditeľka krízového centra Amoret tvrdí, že prípadov vhodných pre ich zariadenie pribúda.
„Doteraz nám väčšinou vozili deti z rómskych osád. Teraz sa situácia mení. Veľa detí k nám privedú z Horehronia. Aj z väčších miest, napríklad z Banskej Bystrice. Ľudia si požičajú. Veľakrát od nebankových spoločností. Nevládzu pôžičku splatiť a prídu o dom či byt. Do toho pribudne alkohol a rodinná katastrofa je na svete,“ vykresľuje dôvody pádu rodín Marcela Fiľová.
Minule vraj priviezli dvanásťročné dievča. Matka si od nebankovky zobrala pôžičku. Nie až tak veľa. Stopäťdesiattisíc. No s úrokmi a penále čoskoro narástla na vyše osemsto. Tak prišli o byt a dieťa nakoniec skončilo v krízovom centre. Mohla aj na ulici. Je veľmi pekná.
„Existenčne je činnosť nášho krízového centra pravdepodobne zaistená. Organizačne teraz patríme pod Vyšší územný celok. Ako ste videli, zlepšujú sa nám aj podmienky. Od januára sme prerobili kuchyňu, vymenili podlahy na prízemí. Na dvore sme vybudovali detské ihrisko. Pomohol nám predseda VÚC Milan Murgaš. Ale naša kapacita už pomaly nestačia. Prípadov je čoraz viac,“ hovorí riaditeľka Fiľová.
Najviac ju však mrzí, že osud detí, ktoré od nich po niekoľkomesačnej „socializácii“ odchádzajú, ostáva nejasný. Podľa riaditeľky sú najlepším východiskom profesionálne rodine. No tých je zatiaľ málo.
