Mal ťažkosti s chôdzou. Dali sme sa do reči. Pýtal som sa na bylinky, ktoré by sa mi zišli. Starý pán zjavne vedel, čo ponúka. Aj sortiment mal dobrý. Presne to, čo som potreboval. Zväčša rastliny, ktoré treba pestovať, lebo v prírode voľne nerastú. Chcel som sa ho spýtať, kde na ne chodí. No keď som sa rozhliadol po dvore, pochopil som absurdnosť mojej otázky. Tam, kde iní mávajú kvety, pretŕčajú cez obrubníky rôzne zelinky. Pripomínajú skôr „burinou“ poprerastané kvetinové záhony.
Keď mi starý pán „za facku“ zabalil hodný sáčok mäty piepornej, začal som sa vypytovať. Popri reči som ho „nahliadol do neveľkej, no na centrum mesta až príliš veľkorysej, záhrady za dvorom. Prvé ma upútalo imelo. Rozvetvené trsy vytŕčali z kmeňa jablone ako bradavica z nahladko oholeného líca. Vyzeralo to vyslovene exoticky. Imelo biele, liečivý parazitujúci ker, totiž skoro zásadne rastie na duboch, prípadne topoľoch. Starý pán, vidiac moje začudovanie, začal vysvetľovať. „Syn doniesol bobule. Roztrel som ich po kmeni. Skoro rok sa nič nedialo. Potom to odrazu vyrašilo. Takto ho mám tu pod nosom. Viete, bolia ma nohy a tak sa po hore už veľmi štverať nemôžem. No koľko rokov by ste mi hádali?“ Hádam sedemdesiat. „Osemdesiatosem,“ usmeje sa starký.
Od partizána po bylinkára bola dlhá cesta
„Vyrastal som v Cinobani. Vo vrchoch za Hrnčiarkami, na Sebedinej. Boli sme chudobní. Začal som robiť veľmi skoro. V Katarínskej Hute v sklárni. Za Slovenského štátu som narukoval. Začalo povstanie. Boli sme vo Vyšnom Svidníku, keď nás Nemci odzbrojili. Ušli sme do Heľpy a potom do Brezna. Nemci obsadili Bystricu. Utiahli sme sa na Ďumbier. Tam to bolo tvrdé. Ostreľovali nás delami. Viac chlapov pozabíjali odletujúce skaly ako delostrelecké granáty. Nocou sme utekali na Poľanu. Keď sme sa brodili Hronom, utvorili sme kordón, aby niekoho nestrhol prúd vody. Blížila sa zima. Na Poľane som sa pridal k partizánom. Nemci nás i odtiaľ vyhnali. Jednotka, ktorú narýchlo vytvorili z trestancov z väzenia v Detve. Časť ušla na Dobročské vrchy a na Hrnčiarky. Viacerí sme sa skrývali u mojich doma. V januári nás jeden učiteľ znovu naverboval. Po výcviku v Poprade som potom s frontom postupoval až do Prahy. Od vojska ma prepustili až v decembri 1945,“ spomína Ondrej Miadok.
Po vojne začal znova v sklárni. Neskôr prešiel na železnicu a potom k polícii. V roku 1975 odišiel do dôchodku.
Bylinkárom sa stal ako dôchodca
Už ako dôchodca si kúpil dom v centre Lučenca. Dovtedy slúžil hlavne u hraničnej polícii a tak aj býval v dedinkách popri hranici s Maďarskom. Pri policajnej službe vraj neveľmi stíhal mať nejaké koníčky. „Teraz je policajt zapletený skoro v každej darebáčtine. My sme veru museli slúžiť poctivo,“ hnevá sa Ondrej. Až tu v záhrade za domom si začal pripomínať, v akej spojitosti s prírodou vyrastal na lazoch.
Ku zbieraniu i k pestovaniu byliniek ho priviedli jednak spomienky z detstva, ale aj vek a s ním prichádzajúce choroby. Kúpil si herbáre a knihy o liečivých rastlinách a začal študovať. V Lučenci mal priateľa, ktorý v záhrade držal vyše päťsto druhov byliniek. Skoro na každú známu chorobu niečo mal. Pre Ondreja sa stal vzorom. No chodil aj do lesov. Najsilnejší príklad hojivej sily rastliniek má však dodnes z útleho detstva.
„Moja teta spadla z čerešne. Veľmi škaredo si zlomila nohu. Zavolali k nej zelinkára. Vtedy sa takýmto liečením skoro v každom kúte kraja niekto zaoberal. Kosti jej napravil. Ranu vyčistil a potrel hojivou masťou. Stiahol ju do dvoch plátov čerstvej kôry. Tú odlúpol z kmeňa približne rovnakej hrúbky ako zlomená noha. Previazal lykom a dlaha bola hotová. Počas hojenia kosti pila odvar z koreňa kostihoja. Po zložení „sadry“ nasledovali obklady a kúpeľ. Všetko z kostihoja a bôľhoja. O pár týždňov vraj teta behala. Akoby sa jej nič nebolo stalo,“ vysvetľuje silu byliniek.
Bylimky, čo si pamätal z detstva, nachádzal i v odbornej literatúre. Najviac si cení prácu bulharských fytoterapeutov. Tam vraj má liečenie zelinkami vyše päťstoročnú tradíciu. No uznáva aj Trebenovú. Nedávno, keď mu museli pre zápal operovať žlčník, sa po operácii dal dokopy len vďaka bylinkám. No i tie je podľa neho potrebné užívať opatrne. Najmä preventívne a na doliečovanie. Vhodné sú na zdĺhavé chronické a hlavne metabolické ochorenia.
Odkedy má problémy so žilami na nohách, väčšinou si musí vystačiť s bylinkami v záhrade. No má aj zásoby z lesov a lúk, lebo sušené rastliny dlho nestrácajú liečivú silu. V záhrade má medovku, valeriánu lekársku, ligurček, mätu, viaceré druhy šalvie, už spomínané imelo a mnoho iných byliniek. V maličkom skleníku pestuje i žeň šeň, v okne aloe. Pomáha nimi ľuďom. Aj cudzím. Hlavne z dobrej vôle. Ceny má naozaj len symbolické. Liečivé čaje i mieša a ľuďom ochotne poradí. Nerád by si svoje znalosti odniesol do hrobu.
