Spomienky, na ktoré sa nezabúda
„Stretol som sa s ním v roku 1944, keď vyhlásili Slovenské národné povstanie. Mal dobrodružnú povahu, medzi prvými sa prihlásil k partizánom. Po krátkom výcviku ho pridelili k tým, ktorí strážili v Tomášovciach maďarskú hranicu. Bolo to približne v polovici septembra, keď sa zjavil vo dverách nášho domu na Kotmanovských lazoch. Mal pušku, dva granáty a cez plece prehodený pás s nábojmi. Janko bol sirota. Narodil sa niekde na západnom Slovensku. Najskôr býval u mojej svokry. Keď mal osemnásť rokov, odišiel do Mýtnej k jednému gazdovi. Nemal to ľahké. Pretĺkal sa životom, ako sa dalo. Bol to dobrý chlap. Spomínam si, s akou hrdosťou mi ukazoval pušku. Aj zastrieľať mi z nej dal,“ spomína na kamaráta pán Michal. Začiatkom októbra mu prišiel povolávací rozkaz. Mal narukovať do Brezna.
„Jankovi neprišiel. A viete, čo spravil? Išiel na úrad do Lovinobane a tam si ho vybavil. Povolávací rozkaz! Koľko chlapov by bolo za to, aby mohli ostať pri rodinách, dalo aj to posledné. Janko bol iný! Zodpovedný. Pušku si skryl u gazdu v Lovinobani a narukoval spolu so mnou do Brezna. Tam sme boli dva týždne. No front sa blížil, tak nás presťahovali do Harmanca do budovy Harmaneckých papierní. Keď 27. októbra Nemci obsadili Bystricu, rozišli sme sa do hôr. Každý na vlastnú päsť. Ja som sa spojil s Pavlom Bobáľom. Išli sme po trati na Staré Hory. Tam sme sa pripojili ku starším vojakom, ktorí boli z Tisovca a Klenovca. Smerovali sme smerom na Prašivú. Bola zima, v hore už bol sneh. Došli sme ku chate pod Chebencom. Na druhý deň sme prišli ku Štefánikovej chate pod Ďumbierom. Boli tam partizáni. Stade sme šli dolu do doliny smerom na Mýto pod Ďumbierom. Bola nám zima, sužoval nás hlad, premočené šaty chladili. Po celý čas som myslel na Janka, čo je s ním. Nemal som o ňom žiadne správy. Polievku sme si navarili z podpeniek. Natrafili sme na lesnú ubytovňu. Mali sme šťastie. Podarilo sa nám otvoriť okno. Boli tam sporák, dve postele aj zemiaky. V tom čase to malo cenu zlata. Na jednej usadlosti nám pozháňali civilné šaty. Vojenské sme ukryli a jeden gazdiná z Pohronskej Polhory nám navarila polievku s rezancami. Keď sme konečne videli mlyn pri Ráztočnom neďaleko Klenovca, takmer sme plakali od šťastia. Od domova nás delilo už len pár kilometrov,“ spomína so slzami v očiach dôchodca z Kotmanovej.
Chce sa stretnúť s kamarátom
Janko Pšenka už toľko šťastia nemal. V horách nad Hriňovou stúpil na mínu, ktorá mu dokaličila nohu.
„Išiel som ho pozrieť, ležal u Koškovcov v Kotmanovej. Keď ma uvidel, bol šťastný. Porozprával mi, ako sa to stalo. Spolu so štyrmi chlapmi kráčal po lesnej ceste niekde nad Hriňovou. Stúpil na mínu. Nechali ho tam! Rozutekali sa! Darmo na nich kričal. Noha mu krvácala a už sa zmrákalo. Zabalil si ju deky. Na druhý deň začul ľudský hlas. Prechádzali tadiaľ dvaja chlapi. Zakričal na nich, aby mu pomohli. Najskôr sa zľakli, no potom zhotovili nosidlá, naložili ho a začali niesť. Nevládali, museli zájsť po posily. V Detvianskej Hute ho ošetril mäsiar. Noha krvácala, nevyzerala dobre. Odtiaľ sa dostal na lazy. Starká mu ju liečia repíkom a bravčovou masťou. Aby mohol chodiť, zhotovil si papuče zo zajačej kože,“ spomína na kamaráta Michal.
Tridsiateho januára 1945 Jankov život opäť visel na vlásku. „Prišli k nám vlasovovci. Vyzvedali sa, kde je Pšenka. Dozvedeli sa, že bol partizán, chceli ho zastreliť. Našťastie sa o tom dopočul a ušiel. Tých troch neskôr zastrelili Rusi, pretože v jednom dome zavraždili muža a ženu.“
Janko Pšenka vojnu prežil. Odišiel pracovať do Čiech. Neskôr sa do Lovinobane vrátil. Postavil si dom, založil rodinu. No nakoniec opäť odišiel do Čiech.
„Ve1mi rád by som sa s ním stretol. Neviem, či ešte žije. Ale možno ho niekto, kto si prečíta tento článok, pozná. V auguste zvyknem na neho myslieť ešte intenzívnejšie. Vtedy sme sa spoznali. Vlastne naše cesty spojilo povstanie,“ zakončí svoje rozprávanie o dobrom kamarátovi Michal Brada.
