Odkedy sa venujete stolnému tenisu?
- Stolný tenis hrávam už od základnej školy. Počas strednej a vysokej školy som mal pauzu. Po ukončení štúdií som začal pracovať v OSP Rimavská Sobota. V časoch bývalého režimu sa tu usporiadal turnaj ROH. Zúčastnil som sa ho aj ja. Predseda stolnotenisového klubu Stavbár si všimol, že mi to s raketou celkom ide a oslovil ma. Od roku 1992 som desať rokov pôsobil ako hráč v klube STS Rimavská Sobota.
Stali ste sa členom silného tímu z Gemera – klubu Mladosť. Ako ste sa tam dostali?
- V spomínanom klube som začal hrávať v roku 2002. Spolu s tímom som sa zúčastnil niekoľkých regionálnych súťaží. V tom čase bol stolný tenis populárnejším športom ako dnes. Žiaľ, stále nám chýbali nejakí hráči, tím nebol kompletný. Neskôr ma oslovili z klubu Mladosť Rimavská Sobota. Prestúpil som tam. Mnohých hráčov som poznal. Pochádzali z Gemerských Dechtárov ako ja. Klub mal v čase, keď som doň prišiel hrať, širokú členskú základňu. Pod vedením trénera Ľubomíra Pinzíka tu hráči dosahovali a aj dosahujú výrazné úspechy. Ja som začal hrať v III. lige, v ktorej sa mi začalo dariť. Stalo sa, že aj desať zápasov po sebe som neprehral. Z Mladosti neskôr odišli najlepší hráči z Lučenca ako Adámek, Péter a tiež Törköly z Rimavskej Soboty, ktorí hrávali za „A“-čko. Po ich odchode som sa aj ja ocitol medzi hráčmi, ktorí hrali I. ligu.
Prečo ste sa rozhodli prihlásiť na veteránske turnaje?
- O tom, že existujú aj veteránske turnaje, som sa dozvedel pomerne neskoro. Zaujali ma, pretože vek na účasť v nich som už spĺňal. Hráč sa takýchto turnajov môže zúčastniť po dovŕšení 40 rokov. Rád cestujem a spoznávam nové miesta. Informácia, že turnaje veteránov sa usporadúvajú na zaujímavých miestach po celom svete, tiež zavážila v tom, že som sa na ne prihlásil.
Aké predpoklady musí stolný tenista spĺňať, aby sa mohol zúčastniť majstrovstiev sveta?
- Počas roka sa odohrá desať turnajov na Slovensku. Existuje bodovací systém, podľa ktorého sa vyhodnotia. Hráči hrajú medzi sebou ešte o titul najlepšieho hráča. Body sa prideľujú aj za účasť na turnajoch. Ja sa všetkých týchto turnajov nezúčastňujem, pretože je to náročné na čas a nemálo treba investovať aj do cestovania. Okrem toho chodím ešte na podujatia, ktoré sa uskutočňujú v Maďarsku. Táto skutočnosť však nerozhoduje o tom, kto sa svetového šampionátu veteránov zúčastní. Do tohto športu tvrdo zasiahla komercia, a tak je to o peniazoch. Ide ten, kto na to má. Sú vynikajúci hráči, ktorí sa umiestnia v prvej desiatke. Na takýto turnaj sa však nedostanú, pretože jednoducho na to nemajú prostriedky. Nie každý má štedrého sponzora. Na šampionátoch som sa stretol so slovenskými pretekármi, ktorí takéto problémy nemajú a sponzori im cestu zaplatia. Ja si všetko hradím sám.
Znamenajú pre vás šampionáty len športové podujatie alebo aj možnosť vycestovať do sveta?
- Šampionáty trvajú týždeň. Počas nich je jeden deň voľný. Vtedy je priestor na obdivovanie nových miest. Ja obvykle cestujem dva dni vopred. Po turnaji tiež odchádzam o dva dni neskôr. Napokon, možno je to jediná možnosť spoznať vzdialené krajiny a tak si športové podujatie spojím s poznávacím zájazdom.
Máte partnera, s ktorým sa majstrovstiev zúčastňujete?
- Aj tento rok som už bol. Vynechal som len jeden šampionát. V roku 2002 som odohral turnaje vo švajčiarskom Luzerne. O dva roky neskôr som vycestoval na MS veteránov do Tokia. Vopred som si nakúpil literatúru o tomto meste. Naštudujem si niečo o kultúre a určím miesta, ktoré chcem určite navštíviť. Cestoval som tam so synom, ktorý mi robil tlmočníka, pretože ja po anglicky neviem. Mrzí ma však, že nemám zohratého partnera, s ktorým by som odohral turnaj. Keby sa našiel, určite by sa dalo hovoriť aj o lepších umiestneniach. V Japonsku som si vylosoval Austrálčana, ktorý bol skôr rekreačný tenista. Na budúci rok dovŕši štyridsiatku kamarát Peter Horváth, ktorý je už niekoľko rokov vynikajúcim stolným tenistom v klube Mladosť. Dohodli sme sa, že na budúcoročné majstrovstvá Európy, ktoré sa uskutočnia v chorvátskom Poreči, už vycestujeme ako zohratá dvojica do štvorhry. Konkurencia na šampionáte je veľká. Zúčastňujú sa ich aj bývalí majstri sveta. Som však prekvapený, že Slovensko má na takýchto podujatiach početné zastúpenie. Z rimavsko-sobotského okresu som zatiaľ jediný veterán. Napodiv z Maďarska, bývalej stolnotenisovej veľmoci, prišiel na posledné majstrovstvá sveta len jeden hráč.
Ako hodnotíte svoju účasť na posledných majstrovstvách sveta, ktoré sa konali v Brazílii?
- Zo svojho účinkovania na posledných MS veteránov, ktoré sa konali v brazílskom Riu de Janeiru, som sklamaný. Zo základnej skupiny vo dvojhre som postúpil z druhého miesta. Napokon som vo vyraďovacej časti prehral s Horstom Trefaltom z Rakúska. Vo štvorhre som mal partnera Miroslava Kolářa z Bratislavy. V základnej skupine sme však narazili na ťažkých súperov, a to Slevina Columa z Írska, ktorý bol v roku 2007 majstrom Európy. Dán Carsten Egeholt skončil v Rotterdame na treťom mieste. Vynikajúca bola aj dvojica Michael Rigmund a Ján Pedersen. Prehrali sme a tak sme v turnaji pokračovali len v skupine. Tu sa nám podarilo dobre sa rozohrať. V semifinále sme si nedokázali poradiť so Švajčiarmi Schacherom a Niessnerom. Napokon sme si zo šampionátu priniesli bronzovú cenu útechy.
Očarilo vás brazílske veľkomesto?
- Rio de Janeiro je nádherné mesto plné kontrastov. Nájdete tu bohaté štvrte aj favely, ako miestni nazývajú chudobné časti mesta. Je tu vysoká kriminalita, a to veľakrát odradí turistov aj športovcov od návštevy desaťmiliónového mesta. Navštívil som veľa zaujímavých miest. Som veriaci a tak som sa tešil najmä na povestnú sochu Krista. Je vysoká 30 metrov. V prospektoch však pôsobí mohutnejším dojmom ako je v skutočnosti. Bol som sa pozrieť aj na svetoznáme vodopády Iguasu, navštívil som Paraguay aj Argentínu. Hlboký dojem vo mne zanechal aj výlet lanovkou na horu, ktorú našinec pozná ako Cukrovú homolu. Prezrel som si futbalový štadión Maracana, kde majú zvečnené odtlačky chodidiel futbalové hviezdy, ako bol napríklad Pelé. Prešiel som sa aj po pláži Copacabana, stretal neodmysliteľné tanečnice samby. Okúpal som sa aj v Atlantickom oceáne.
Diagnostikovali vám vážne ochorenie. Napriek tomu ste s tenisom neprestal. Odrazila sa táto skutočnosť aj na vašich športových výkonoch?
- V roku 2006 som podstúpil náročnú operáciu. Napriek tomu, že nepijem, nefajčím a celý život športujem, lekári mi zistili vážnu diagnózu. Choroba prišla v čase, keď sa mi na veteránskych turnajoch najviac darilo. Napriek tomu som bol odhodlaný fungovať ako predtým. Aj počas liečby som hrával v I. lige a ďalej trénoval. Šport mi pomáhal zabúdať na problémy. Ešte dnes však pociťujem, že som sa kondične nedostal na predošlú úroveň a mám rezervy. Dnes už nie som v základnej zostave. Som hráčom na piatom mieste, teda náhradník. Teším sa však z každého úspechu klubu. V I. lige skupine východ sme skončili na 3. mieste, čo je historický úspech.
