Chorobu zobral ako výzvu
Nemocničné prostredie pozná veľmi dobre. Dva roky chodil po lekároch, kým mu stanovili tú správnu diagnózu.
„Bol som šoférom autobusu. Precestoval som celú Európu. Len Grécko som nestihol. Už sa nedalo. Obličky prestávali pracovať. Lekára som sa opýtal, či obidve. Potvorky. Ani jednej sa nechcelo čistiť moju krv. Cítil som sa unavený a malátny. Dialýza bola mojou jedinou záchranou,“ so zmierlivou a patričnou dávkou humoru konštatuje Fiľakovčan.
„Manžel chorobu aj dialýzu zobral ako výzvu. Tvrdú školu života zvláda s úsmevom. Funguje mu firma a niekto ani nechce uveriť, aký má vážny zdravotný problém. Každý druhý deň si päť hodín poleží v hemodialyzačnom stredisku v Lučenci. Chodí autom. Sanitkou je to veľmi náročné. Pacienti musia čakať aj dve hodiny, kým ich odvezú domov,“ povie Zoltánova manželka. Vnímavému oku nemôže ujsť, s akou láskou sa pozerá na manžela. Rodina je to, čo dáva Zoltánovi silu vstať a ísť ďalej. Dve dcéry a manželka sa hneď na začiatku ponúkli, že mu darujú obličku.
„Nesúhlasil som. Jeden invalid v rodine stačí. Nechcem ani len pomyslieť na to, že by mi jedna z mojich „slečien“ dala obličku, tá sa v mojom tele neprijala, alebo po čase by manželka či dcéry ochoreli na jednu, čo by im ostala. Nie. To som vylúčil! Bola by to lotéria. Bol som zaradený aj do transplantačného programu. Ale potom som prekonal infarkt a museli ma vyradiť. Moje srdce by takúto záťaž nevydržalo,“ dodá Zolo.
Zdravie a rodina je to najcenejšie
Napriek zdravotným problémom, ktoré sa zhoršujú z roka na rok, ho humor neopúšťa.
„Stavil som sa, že na Vianoce prídem do nemocnice prezlečený za ženu. Na dialýzu som mal prísť až večer o šiestej. Myslel som si, že už bude tma a nikto ma neuvidí. Stalo sa však to, čo som nepredpokladal. Dialýzu našej skupine preložili na druhú hodinu popoludní. Chcel som však dodržať slovo. Požičal som si parochňu, navliekol sukňu, blúzku a bundu a poďho do nemocnice. To bolo smiechu. Vyzeral som vraj ako naozajstná žena,“ povie so smiechom a ukáže fotky. Pod vianočným stromčekom v nemocnici sa z nich usmieva „sympatická dáma“.
„Keby ma opustil humor a zaliezol by som niekde do kúta, to by bol môj koniec. Zmenil sa mi rebríček hodnôt. Kedysi som sa naháňal, aby rodina mala všetko. Spomalil som, uvedomil som si, že najcennejšie, čo človek má, je zdravie a rodina. Snažím sa pomáhať biednejším a každému by som odporučil, v prípade, ak sa mu stane nehoda či iná tragédia, darovať orgány. Sme ľudia a máme práve voľby. Naše obličky či srdce pomôžu zachrániť iných. No aby som dospel k takémuto presvedčeniu, musel som ochorieť. Asi to tak malo byť,“ povie vážnym hlasom.
Podvedome sa pozrie na svoju ľavú ruku. Spočiatku sa ich snažil ukryť. To preto, aby nemusel vysvetľovať, čo tam má. „Tie napuchnuté hrče sú fistuly. Je to vlastne cievny prístup, ktorý spojí tepnu so žilou. Slúži ako spojenie medzi umelou obličkou a pacientom,“ stručne vysvetlí Zoltán.
Doma je predsa len doma
Keď obličky nedokážu vylúčiť škodlivé látky nahromadené v krvi, treba im pomôcť. Žiaľ, umelú obličku zatiaľ nikto nevymyslel. A tak, kým sa nenájde darca, musia pacienti absolvovať dialýzu. To ich drží pri živote.
„Ja už vôbec nemočím. Medzi jednotlivými dialýzami musím dodržiavať prísnu diétu, kontrolovať si množstvo tekutín, ktoré vypijem a aj váhu. Nesmiem pribrať viac ako dva a pol kilogramu. Keď som mal štyri navyše, už to bola priveľká záťaž na telo. Dialyzačný roztok obsahuje približne rovnaké zloženie minerálov ako krv. Cez priepustnú membránu do neho prechádzajú škodlivé látky, nahromadené v krvi, ktorá sa takto očisťuje, Proces prebieha mimo tela – v kapiláre, ktorá je súčasťou prístroja, tzv. umelej obličky,“ v skratke objasní postup dialýzy Zoltán.
Väčšina slovenských pacientov absolvuje dialýzu trikrát do týždňa. Na prístroj sú napojení štyri až štyri a pol hodiny. Len málokto vie, že do polovice osemdesiatych rokov dialýza trvala až sedem hodín. Roztok sa miešal ručne veľkou drevenou varechou a pacienti mali občas z neupravenej vody triašku.
„Je nás okolo päťdesiat, ktorí chodíme na dialýzu do Lučenca. Všetky vekové kategórie. Prináša to mnohé obmedzenia v živote. Napríklad taká dovolenka je pre nás dosť vážny problém. Vo väčších mestách majú hemodialyzačné strediská, ale doma je predsa len doma. Tu sa poznáme. Pacienti aj zdravotný personál, ktorý je skvelý “ tvrdí Bial.
Už šiesty rok je hemodialyzačné stredisko v Lučenci neštátnym zariadením. Vlastní ho LC – REN, s.r.o. a patrí medzi štandardné zariadenia.
