„Už pred rokom ste o tom vo vašich novinách písali. Naše sídlisko je jedno z najstarších v meste. Už v roku 1958 sa sem sťahovali prví nájomníci. No ako to vtedy bývalo, výstavba sídliska sa celkom nedotiahla. Bytovky skolaudovali aj bez dokončenia vnútroblokových chodníkov a terénnych i sadových úprav. Sami ľudia si to tu potom poľudšťovali ako sa dalo. Medzi domami mesto povolilo výstavbu radových garáží a tak veľa priestoru pre sídliskovú vybavenosť neostalo. Napriek tomu si tu ľudia urobili malý parčík a všade pri vstupoch vysadili stromy a kvety. Staral sa o to najmä pán Hanes. No v poslednom čase tú ťažko vypestovanú zeleň ľudia čoraz viac devastujú. Hlavne autami. No aj deti si z parčíka urobili futbalové ihrisko. Sťažovali sme sa na mestskom úrade. Po článku vo vašich novinách sem priviezli dva veľké kamene, ktorými zablokovali jednu prístupovú cestu ku garážam a tým sa to skončilo,“ tvrdí pán Pecár, bývalý dlhoročný pracovník hygienickej stanice. Je teda predpoklad, že situáciu pozná nielen ako obyvateľ, ale aj z hľadiska územných rozhodnutí. Treba si to vraj pozrieť a spýtať sa tamojších obyvateľov. Najmä pána Hanesa.
Realita jednej štvrte
Dvor medzi bytovkami naozaj zodpovedá predchádzajúcemu popisu. Parčík v jeho strede zamedzuje priamemu kontaktu bytových vchodov s dlhým radom garáží. Tvoria ho nahusto zasadené borovice, lipy, brezy i gaštany. Pôda pod stromami je vydupaná. Tráva tam šancu nemá. Hornú časť dvora tiež uzatvárajú radové garáže. Jednu prístupovú cestu k nim blokujú spomínané mestom privezené dva kamene. V spodnej časti dvora sú sušiaky a ďalšia štvorposchodová bytovka. Celý dvor je vlastne obdĺžnikom z troch strán ohraničeným takýmito bytovkami. Zo štvrtej garážami. Tie sú v rade aj po celej dĺžke dvora. Blok je situovaný medzi tromi pomerne rušnými komunikáciami neďaleko železničnej stanice. Sú doň tri vstupy pre autá. Asi kvôli garážam. Vedú k nim prašné cesty. Garáže sú v Lučenci dobrým obchodným artiklom, takže mnohé budú mať majiteľov aj z iných častí mesta. Niektorí vodiči si to vo dvore šírujú aj päťdesiatkou. Prachu je tu teda neúrekom. Podľa meraní prašných spádov vraj najviac z obytných zón v meste. Zeleň je nevyhnutným filtrom. A práve tá je jablkom sváru.
Verejnú zeleň vraj majú len pre vlastné potešenie
S prihliadnutím na naše postsocialistické sídliskové pomery je tu stromov nezvyčajne veľa. „Ich vypestovanie nás stálo veľa námahy,“ hovorí dôchodca Ján Hanes a pokračuje. „A teraz mi náš poslanec Ladislav Drobný povedal, že sme vraj sadili na cudzom pozemku a pre vlastné potešenie. To je horšie, ako keby mi dal zaucho. Niektorí chcú tie stromy vypíliť. Jedna pani v bytovke má alergiu. Údajne má povolenie k výrubu na úradoch už na sedemdesiatpäť percent vybavené.“
Zrejme sme vzbudili pozornosť, a tak sa do rozhovoru ochotne zapojili aj ďalší obyvatelia.
Pani Ponická: „My sme tu už bezmála päťdesiat rokov. Vychovala som dvoch synov. Skoro každý tu mal dve, tri deti. Napriek tomu sme zeleň vypestovali a udržali. Naše deti sa chodili hrávať na lúku a o spoločný dvor sa starali. Teraz tu bývajú hádam tri deti a dokážu to takto devastovať. Pritom ihrisko je len asi tristo metrov odtiaľto. Trápi nás to. Najmä tu pána Hanesa. Ten zasadil možno každý stromček. Ja chápem, že alergia spôsobuje niekomu problémy. Ale aby sa preto vyrúbal park?“
„Mestský úrad to sem chodí aspoň pokosiť. Ale to je asi tak všetko. Naše problémy vo vzťahoch nechce pomôcť riešiť nikto,“ pokračuje ďalšia pani. Tiež dôchodkyňa. Ľudia majú na úrad aj poslancov ťažké srdce. Pred voľbami vraj všetci kandidáti, poslanci i primátori, sľubovali zmeniť tvár mesta. Aj v tejto štvrti sa otočili takmer všetci. Bývajú tu väčšinou dôchodcovia a to sú voliči, ktorí na voľby chodia. No teraz, keď treba riešiť konkrétny problém, sa do tejto štvrte odrazu nikomu nechce. Niet sa ani čo čudovať. Každému sa totiž v tomto prípade vyhovieť určite nedá. Možno by však stálo za to, aby sa pouvažovalo nad dotiahnutím prác, ktoré neboli dokončené ešte pred päťdesiatimi rokmi. Alebo už v novej dobe nechceme brať zodpovednosť za socialistické úderníčenie? Vyzerá to tak, že aspoň nateraz nie. A tak sú dôchodcovia a pár nových prisťahovalcov odkázaní sami na seba. Dohodnú sa alebo počkáme, kým sa začnú navzájom biť?
