Bol členom prvého karate klubu na Slovensku
Mal šestnásť rokov, keď vyhral prvú kulturistickú súťaž v trojboji v Lučenci.
„Prvá súťaž ma nadchla. Bol som najmladší a zistil som, že na to mám. Porazil som všetkých starších,“ tvrdí. Začal na sebe pracovať intenzívnejšie. K činkám, s ktorými začal ako s prvými, sa však stále vracal.
„S ničím iným sa nedalo tak dobre vypracovať svaly. V šesťdesiatomôsmom som sa dostal do Bratislavy, kde som absolvoval konkurz do Slávie SVŠT. Prijali ma a tak som sa dva roky pasoval s judom. O rok neskôr založil dnes už nebohý Ján Hrabina prvý karate klub na Slovensku. Aj ja som sa stal jeho členom. V roku 1970 som sa stal akademickým majstrom Bratislavy v judo v ťažkej váhe,“ približuje začiatky Strhársky.
Založil si vlastný klub
Ako dvadsaťročný si založil v Lučenci vlastný karate klub.
„Bol to druhý klub na Slovensku. Veľmi ťažko sa to vtedy presadzovalo. Karate brali ako západný šport, čo bol totálny omyl, pretože tieto umenia patria východu: Číne, Japonsku, Indii. Samotnou kolískou karate je Oikinawa,“ objasňuje Pavel.
Dlho trvalo, kým sa ľady prelomili a karate si získalo priazeň, podporu aj uznanie. V roku 1983 sa v Lučenci konala prvá súťaž majstrovstiev kraja.
„V osemdesiatych rokoch sa karate natoľko rozmohlo, že tu vznikli až tri veľké oddiely. Na tak malé mesto je to dosť. Potom však začal športový systém a to sa mi nepozdávalo. Karate je predsa bojové umenie a nie šport. Japonci a Američania však z neho spravili šport. V športe ide o prestíž a kde je prestíž, tam je aj korupcia. Pre mňa je karate životný štýl. Naučil som sa disciplíne a uvedomil som si, aká dôležitá je etika a etiketa. Podstatné sú mravné zásady a tradície,“ tvrdí Lučenčan.
Vytvoril rekordy
V roku 1976 vytvoril nový slovenský rekord a stal sa majstrom Slovenska v silovom trojboji vo váhovej kategórii do 90 kg. V roku 1982 ako prvý v Lučenci získava 1. dan v karate a postupne v rokoch 1985, 1990, 1993 dosiahne až 4. dan.
„Získal som najvyššiu trénerskú kvalifikáciu na karate, taktiež mám kvalifikáciu aj na judo a kondičnú gymnastiku. No potom, čo ma nové športové karate sklamalo, začal som sa obzerať po inom. Špekuloval som nad niečím tradične japonským, možno samurajským umením a tak som sa dostal k iaido. V preklade je to cesta harmónie ducha, tela a meča. Dalo by sa povedať, že ide o jedno z najťažších bojových umení, pretože sa cvičí osamote, bez partnera a vtedy je ťažké previesť správnu techniku,“ hovorí Pavel.
Iaido je umenie založené na zene, učenie o čistote mysle. „Zen očisťuje a povyšuje na najvyššiu úroveň zdravé ľudské túžby. Môže pomôcť vyriešiť krízu modernej civilizácie a to nielen v hĺbke vedomia každého jednotlivca, ale vo vedomí celého ľudstva.“ Sú to slová veľkého majstra zenu Taisena Dešimaru.
V roku 1994 z dôvodu úpadku duchovných hodnôt v karate požiadal P. Strhársky o pomoc pri založení klubu tradičného japonského šermu – iaido – slovenského majstra zenu, zenového mnícha Sandakaja, ktorý bol žiakom zenbudhistického majstra Róši Kaisena.
Prišil aj veľký Sandakaj
„Získal som kontakt na tohto slovenského zenového mnícha, občianskym menom Juraja Váňu, ktorý si založil iaido klub v Bratislave. Pozval som ho aj do Lučenca. Veľký Sandakaj mal v našom meste po prvý raz seminár 19. november 1994. Stali sme sa dobrými priateľmi. Iaido sa v Lučenci ujalo. Nie je o boji s mečom, ale o sebazdokonaľovaní. Nie každý sa to dokáže naučiť. Už len samotné držanie meča mnohým prináša problémy. Získal som dva čierne pásy, v karate aj iaido. Boli to ťažké skúšky,“ spomína Pavel.
Má dva čierne pásy
Ako jediný v Lučenci má dva čierne pásy z tak rôznych umení. Spolu s Miroslavom Borguľom, taktiež držiteľom čierneho pásu v karate, vedú ešte i dnes tento klub, kde do umenia karate, iaido jodo, dokonca i judo zasväcujú svojich mladých žiačikov. Všetky tieto umenia sa dajú opísať jedinou, avšak mnohovýznamnou vetou: rôzne chodníky vedú na vrchol tej istej hory. Deti, ktoré sa na to dajú, získavajú nielen kondíciu, pozitívny pohľad na život, ale aj iste mravné hodnoty.
„Po mnohých tréningoch sa robia skúšky. Ak ich naši žiaci zvládnu, získavajú certifikáty a stávajú sa členmi organizácie SKK Lučenec (Strhársky karate klub Lučenec) a Kolégia danistov. SKK Lučenec je jedným z klubov Slovenskej kendo federácie - SKF, ktorého členovia sa pravidelne zúčastňujú medzinárodných seminárov organizovaných SKF,“hovorí majster.
Pozdáva sa mu aj sumo. Je to čistý boj, kde sa ešte aj dnes udržujú staré tradície.
„Byť sumo bojovníkom je veľká pocta. Ľudia si ich vážia. Každý z nich je taký malý Boh. Keď sa v Japonsku odohráva nejaký súboj, celá krajina je vyľudnená, buď to sledujú z pohodlia domova, alebo sú priamo pri tom. Je to dostatočný dôvod na to, aby sa tomu bojovníci venovali, napriek tomu, že sa títo ľudia v priemere dožijú len 36 rokov.“
Sumo dnes existuje aj na Slovensku. Lučenec však zatiaľ obchádza. Pavel Strhársky však dúfa, že si nájde cestu aj sem.
