V tú osudnú noc nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy
„Tie dni a roky normalizácie mali takú zvláštnu príchuť. Najskôr to bol hnev, potom strach a neskôr apatia. Čierne dni prišli na ruských tankoch a trvali veľmi dlho. V máji som zmaturoval. S hrdosťou som nosil odznaky s portrétmi Dubčeka a Svobodu. Boli to obľúbení politici. Ľudí zajímal verejný život, v sobotu chodili na brigády. Pozdávali sa im Dubčekove zmeny, dokonca aj veľké rožky volali jeho menom. Krajina bola podľa mňa naštartovaná správnym smerom. Medi ľuďmi panovalo nadšenie. Tešili sme sa, že sa otvoríme svetu,“ spomína dnes už 58 –ročný Pavel.
V noci z utorka na stredu v auguste 1968 prekročili vojská Zväzu sovietskych socialistických republík, Poľska, Bulharska, Nemeckej demokratickej republiky a Maďarska československé hranice. Boli to dni nabité emóciami a bolesťou.
„Tri dni predtým, ako k nám vpadli, sme sa vracali z dovolenky z Bulharska. Všade nás zastavovali vojenské hliadky. Netušili sme, čo sa deje. Mama ma v tú osudnú noc zobudila okolo tretej v noci. Povedala mi, že nás obsadili Rusi. Najskôr som tomu nechcel veriť. Správy z rádia však zneli neúprosne: Rusi vpadli na naše územie. Je to okupácia. Ľudia, poďte do ulíc! A my sme šli. Najskôr sme ich čakali nad Opatovou. Boli sme zvedaví na tie slávne ruské tanky. Keď sme ich však videli, boli sme sklamaní. Do Lučenca ich vtrhlo najmenej tridsať. Mali pod kontrolou všetky strategické body. Niektorí vojaci hádam ani nevedeli, kde sú a prečo sú tu. Žiadna kontrarevolúcia tu nebola, ľudia ich vítali s nepríjemnými heslami, zaťatými päsťami, ale s holými rukami! Nikdy som nezažil toľko emócií, také odhodlania, takú chuť zastaviť tie tanky,“ tvrdí Pavel.
Nemysleli sme na strach, chceli sme ich zastaviť
Už v júli sa pošuškávalo, že nebude dobre. Vtedy si do našej vlasti spravil výlet Brežnev. Nepáčilo sa mu u nás. Naše mestá boli na inej úrovni ako tie jeho. „Áno, keby nie okupácie, mohla sa naša krajina uberať úplne iným smerom,“ povzdychne si Pavel. Spolu s ostaným kamarátmi písali a vylepovali letáky. Boli na nich vety, za ktoré sa vtedy zatváralo: Zväz sovietskych fašistických republík, Běž domú Ivane, Lenin vstávaj, Brežnev sa zbláznil, My vás tu nechceme, choďte tam, odkiaľ ste prišli...
„Ani sme nepomysleli na strach. Chceli sme to zastaviť. Za každú cenu. Spomínam si, že si dvaja chlapci doniesli bal červeného papiera. Pred budovou komunistickej strany ho rozložili a jeden po ňom vykračoval a zosmiešňoval Brežneva. Išiel do väzenia. Podobne ako tí, ktorí k toľko omieľanému heslu „So Sovietskym zväzom na večné časy“ pripísali slovíčko pokoj. Odišiel som do Bratislavy. Tam boli väčšie demonštrácie ako v Lučenci. Keď sa prvého januára 1969 v Prahe upálil Ján Palach, na našej Univerzite Komenského sme mali vyvesený jeho portrét. Prišli tajní a strhli ho. Vyšli sme do ulíc. Hold mu vzdalo vyše desaťtisíc ľudí. Ani po štyroch mesiacoch presviedčania, vypočúvania sa ľud nevzdával. V tom roku som začal trénovať v prvom karate klube na Slovensku. Tam som spoznal Dubčekovho syna. V karate bol vynikajúci, no nikdy nesmel reprezentovať, aby sa jeho meno nedostalo na verejnosť. Rozprával nám, ako trpí jeho rodina, ako strážia jeho otca. Raz jeden redaktor časopisu Šport zverejnil jeho fotografiu na titulke. Okamžite ho vyhodili z roboty. Bola to doba temna. Veľa mladých ľudí sa nedostalo na vysoké školy, mnohí učitelia skončili pri lopate a mnohí tí, ktorých nevedeli umlčať, vo väzení. Bolo 20. storočie a uprostred Európy sa premávali tanky. V roku 1977 som šiel moju dcéru zapísať do prvej triedy. Do dotazníka som musel napísať aj to, či som členom strany. To ma tak rozčúlilo, že som sa súdruha opýtal, či v prípade ak nie som, budem musieť moju dcéru vyučovať doma. Tých absurdností totality bolo viac. Trénovali sme na pedagogickej škole karate. Bolo to v čase, keď sa nacvičovala spartakiáda. Jedna zapálená cvičiteľka prišla ku mne, aby sme ich pustili do telocvične, lebo oni plnia vznešený cieľ a karate je iba západný šport. Tak som ju niekam poslal. „Aparátčici“ mi volali hneď na druhý deň. Ako som si to mohol dovoliť. Týždeň som mal zbalené veci. Myslel som si, že si po mňa prídu,“ objasňuje niektoré absurdity bývalého režimu rodák z Lučenca.
Som rád, že sme Európania
Pri Detve hádzali na tanky kamene. Na Štefánikovom námestí v Bratislave vznikla fotka, ktorá neskôr obletela svet a zaradila sa do histórie svetovej fotografie. Bol na nej mladý muž Emil Galla. S odhalenou hruďou šiel proti tanku. Ľudia utekali z rodnej vlasti. Za slobodou, na západ.
„Aj z Lučenca odišlo niekoľko rodín. Niektoré v čase, keď k nám vtrhli tanky, boli na dovolenke a už sa nevrátili domov,“ hovorí Pavel. Nasledovali roky totality.
„Bola taká doba. Musel dozrieť čas, aby ľudia opäť vyšli do ulíc. Keď som v roku 1989 stál na námestí, opäť som si pripol na hruď portrét politika Václava Havla. Som rád, že kazajka, v ktorej sme boli spútaní viac ako dvadsať rokov, je dnes už minulosťou. Sme Európania, niekde uprostred Európy bez tankov a totalitného režimu. Paráda! A možno sa dožijem aj chvíle, keď sa ľudia opäť budú zaujímať o verejný život a s hrdosťou budú vyslovovať mená politikov,“ dodá P. Strhársky.
