Žila s alkoholikom
„Stále ju bil, nikde nepracoval a Anku s deťmi vyháňal z domu. Jaro pil takmer každý deň. Vedel sa tak doriadiť, že ledva na nohách stál. O týraných ženách sa toho veľa hovorí. Anna bola týraná. Každý to v dedine vedel. Ale čo sme mali robiť? Zobrali ho na políciu a o chvíľu bol doma. Čakal ju pred robotou a už kým išli domov, ju bil,“ svorne tvrdili dve susedky pred bytovkou, kde sa prvého septembra v roku 2002 odohrala rodinná dráma.
„Pil už od rána. Ja som sa chystala do nočnej. Spomínam si, že ešte som si nachystala paradajky, aby som hneď ráno stihla navariť obed. Najskôr spal na schodoch. Potom prišiel domov a začal kričať. Strkal do mňa a udrel ma do tváre. Veľa ráz ma bil. Surovo, kam zasiahol. Vážila som sotva 45 kíl, bol silnejší. Ale nechcem už na to spomínať. Nemôžem, nevládzem. Už je to za mnou. Trest som si odsedela. Od decembra som doma, pri svojich deťoch a mamke. Väzenie i roky života s Jarom zanechalo stopy na mojej psychike,“ povie potichu pani Anna. Jej mama má 79 rokov. Je šťastná, že sa dožila návratu domov svojej jedinej dcéry. Chodila sa za ňu modliť do kostola. „Aj ja som verila v Boha. Modlitebnú knižku som nosila aj do roboty. Nepomohlo. Prestala som veriť. Mama sa na mňa za to hnevá. Každý večer mi prízvukuje, aby som sa pomodlila. Nemôžem. Bolo by to pokrytecké, neúprimné. Možno časom svoj názor zmením. Ale teraz sa nevládzem modliť,“ šepne matka dvoch dcér.
Nechcela som ho zabiť!
V prvý septembrový deň v roku 2002 sa v Lovinobani schyľovalo ku tragédii. Z bytu manželov Veleckých sa ozýval krik. Susedia boli naň zvyknutí. Jaroslav býval často hlučný. On kričal a Anna plakala. Deti zastávali matku a keď sa to už doma nedalo vydržať, hľadali útočisko pri starej mame. Annine deti ľutovali mamu. V ten deň sa však hádka skončila prirýchlo. Za dverami odrazu nastalo ticho. Anna pribehla k susedke, aby rýchlo volala záchranku, že Jaro je zle. Triasla sa, bola v šoku. Jej muž ležal na podlahe a chrčal. Dávala mu umelé dýchanie. „Vraj mal pomliaždený hrudník. Nechcela som ho zabiť, Musela som byť v šoku. Určite som ho nechcela zabiť,“ šepne Anna. Ešte v ten deň ju odviedli policajti. „Nestačila som sa rozlúčiť ani s deťmi. Bála som sa, čo bude s mamou a dcérami. Dúfala som, že ma pustia domov a budem sa môcť o nich starať ďalej. Mýlila som sa. Odsúdili ma za úmyselnú vraždu,“ povie Anna.
„Mama, ak existuje Boh a spravodlivosť, pustia ma. On nás týral a mňa pomaly zabíjal. Nechcela som mu ublížiť. Mama, modli sa za mňa,“ stálo v listoch, ktoré písala domov.
Trest jej zvýšili
Súd v Banskej Bystrici vymeral Anne tri roky. Pod tlakom argumentov prižmúril oči. Prokurátor sa však odvolal. Trest sa mu zdal prinízky. Nepomohli petície od obyvateľov Lovinobane, v ktorých sa občania prihovárali za Annu. Bratislavský súd sa priklonil na jeho stranu. Anne sprísnili trest. Dostala desať rokov väzenia. Tí, čo ju poznali, plakali. Niektorí prestali veriť v spravodlivosť. Jej kolega Dušan Kurák krátko po vyhlásení rozsudku pre médiá uviedol: „Preboha, v akom štáte to žijeme?! Niekto sa úmyselne pripravuje na vraždu, znásilní ženu, deti a dostane menej rokov. Anna bola viacej bitá ako sýta. Pracoval som s ňou dva roky. Je to dobrý a čestný človek. Ten surovec ju zvykol čakávať pred robotou. Už cestou domov ju otĺkal. Anna bola týraná.“
Bála sa väzenia. „Videla som rôzne filmy z väzenského prostredia. Našťastie, boli to len filmy. Desať mesiacov som bola v Banskej Bystrici, potom v Nitre a naposledy som pracovala v Kováčovej. Stretla som sa s rôznymi ženami. S citlivými aj takými, ktoré sa za krabičku cigariet dokázali pobiť. Ja som mala šťastie. Mohla som chodiť na priepustky domov. Za bránou väznice som po prvý raz videla aj svojho vnuka. Dnes má tri roky a mám ho veľmi rada,“ hovorí Anna.
Začína odznova
Stále myslela na návrat domov. Počítala dni a dúfala, že ju pustia skôr. Pustili. Po piatich rokoch a troch mesiacoch. Za dobré správanie jej prezident odpustil dva a pol roka.
„Keď som piateho decembra prišla domov, Zuzina nebola doma. Keď prišla, opýtala sa ma, kedy sa vraciam. Už nikdy, dcérenka moja, povedala som jej. Plakali sme. Všetky. Boli to krásne Vianoce. Doma, medzi svojimi. Aj do roboty ma zobrali. Opäť pracujem pri železnici. Začínam odznova. Už na mňa nikto nekričí, nikto ma nebije, neprepije mi posledné peniaze. Na Jara zvyknem myslieť. Dlho sa mi s ním snívalo. Kľačal pri mne na kolenách a prosil ma o odpustenie. On mňa! Až keď som mu povedala, že mu odpúšťam, tie sny prestali. V máji mi doručili jeho urnu. Je v byte. Ja by som už tam nedokázala žiť. Ale Zuzka si chce byt prerobiť. Jarovi dám spraviť malý pomník. Odpustila som mu. Bol to môj muž,“ povie vyrovnaným hlasom.
