LUČENEC. O utrpení, beznádeji a obáv z budúcnosti hovoria so slzami v očiach. Veria, že zajtrajšok bude iný, lepší. V detských očkách žiaria iskierky šťastia. Prvýkrát zažívajú, aké je to mať domov, teplú stravu, hračky a najmä pokoj.
Na ulici
Kučeravé dievčatko s nezábudkovomodrými očami netuší, čím všetkým musela prejsť jej matka, kým prišla do domova v Lučenci. Ukrytá v dekách driemala v kočíku, zatiaľ čo jej súrodenci hľadali poživeň v kontajneroch.
„Už som si chcela vziať život. Sebe aj deťom. Nevládala som ďalej. Keď som na ulici stretala bezdomovcov s fľašou lacného vína v ruke, bolo mi do plaču. Nechcela som skončiť ako oni,“ spomína 39 – ročná Ľudmila Abrahámová.
Teplo domova a rodičovskú lásku nikdy nepoznala. Od šiestich rokov vyrastala v detskom domove. Rovnako ako jej súrodenci. Tvrdí, že v živote mala viac smoly
