Boli chudobní, ale šťastní
„Moji rodičia boli pre mňa veľkým vzorom. Hoci boli chudobní, dali nám veľa – veľa lásky. Atmosféra v našom dome mala vo všedné aj sviatočné dni takú zvláštnu príchuť. Nemali sme darčeky, ale cítili sme nad nami ochranné krídla rodiny. To je pocit, ktorý sa dá ťažko opísať. Narodila som sa v roku, keď vypukla prvá svetová vojna. Dvadsiatehoôsmeho júna zastrelili následníka trónu Františka Ferdinanda a ja som prišla na svet 25. októbra. Mala som štyri roky, keď vojna skončila. Keď som o tri roky išla do školy, dostali sme zadarmo knižky. Tri roky po vojne! Nech si každý vraví, čo chce, za tatíčka Masaryka sa Slováci mali dobre. Za posledných dvadsať rokov ma veľa politikov sklamalo. Najskôr to bol Mečiar. Tam na tej stene visel jeho obraz. Dcéra ho nemala rada. Raz nocovala v tejto izbe a nie a nie zaspať. Na druhý deň mi vraví, že ako by aj mohla zaspať, keď mám toho upíra na stene. Aj Dzurinda ma sklamal, nasľuboval hory – doly a potom nič nesplnil. Teraz mám obľúbeného Fica, ale už som opatrnejšia. Už mu tak neverím. Politici, kým ich nezvolíme, sú ako baránkovia. A keď prídu k moci, navlečú na seba vlčie rúcho,“ vychrlí jedným dychom čiperná dôchodkyňa.
Má 94 rokov. Po prvý raz bola pri lekárovi, keď mala 75. Zrak jej už neslúži, ale pamäť má obdivuhodnú. Soľou jej života sú modlitby a piesne. Im venuje každý deň. „Spievam si len tak pre potešenie. Toto je moja najobľúbenejšia: Dobre tebe môj najmilší a mne zle. Tebe líčka prekvitajú, mne nie. Tvoje líčko jak červená ružička, moje bledne jak skosená trávička...“ zanôti tú svoju.
Voľakedy bolo veselšie
„Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Tak veru, dievka moja. Zvykla mi hovoriť moja mamička po tom, čo som sa začala stretávať s bohatým chlapcom z našej dediny. Zobrali sme sa a jeho vydedili z domu. To preto, že si zobral mňa, síce poriadne, ale chudobné dievča. Štyri deti sa nám narodili. Jeden syn mi zomrel, keď mal päť rokov. Bolo to v marci v roku 1945. Manžel bol veliteľom milície. Zbraň nosil aj domov. V ten deň sa zahovoril so susedom a náš synček vytiahol pištoľ z kabáta. Strelil si do nohy. Zomrel o štyri týždne. Dostal otravu krvi. Cítila som ťažko opísateľnú bolesť. Oplakávala som synáčika každý deň. No potom sa mi prisnil sen. Dostala som pozvánku do neba. Uprostred miestnosti bol trón. Na ňom sedel Boh. Zovšadiaľ sa ozývala príjemná hudba. To hrali anjeli. Môj syn sa na mňa usmial a zarecitoval mi básničku. Povedal mi, aby som neplakala, že on je potom stále v slzách. Boh mi povedal, že preto si ho k sebe povolal, že aj on ho má rád,“ opisuje jeden z najbolestivejších chvíľ vo svojom živote Helenka. Pred tromi mesiacmi pochovala dcéru. Pohrebov vo svojom živote mala veľa.
„V dedine mám už len troch rovesníkov. Väčšinu dňa som sama. Chýba mi spoločnosť. Voľakedy tu bol iný život. V nedeľu sme mali candrbály. Zatancovali sme si a hneď nám bolo na svete ľahšie. Dnes sa bez alkoholu vie len málokto zabaviť. Všade sa pije. Ľudia sú agresívni,“ tvrdí.
Osudy ľudí bývajú kľukaté. Smutné aj veselé. Ten Helenkin tiež nebol priamočiary. „Rusi mi zabili otca. Považovali ho za zradcu. Bola to lož. V októbri v roku 1944 som sa chystala ísť do lesa za mojim mužom. Bol partizán. Otec ma nepustil, vraj je to nebezpečné, že pôjde on. Partizáni sa ho ani len neopýtali, kto je a po čo prišiel, hneď strieľali. Aj takú príchuť malo povstanie. Sama som pomáhala pri roznášaní letákov a otca zabili tí, čo ho mali ochraňovať,“ dodá Helenka Spišiaková.
V tichu domova si užíva dôchodok, spomína na svojich blízkych, ktorí už odpočívajú v pokoji, každý deň sa modlí a spieva.
