Futbal je jeho život
„Keď som začal chodiť do základnej školy vo Fiľakove, oslovil ma učiteľ Gyetvai, ktorý v škole trénoval žiakov. Videl, že mám talent. Žiaľ, otec bol proti tomu, aby som pobehoval s loptou po trávniku,“ spomína Eugen Bari, bývalý hráč a tréner FTC Fiľakovo. Vynašiel sa však. Otcovi povedal, že navštevuje športový krúžok. Lož sa mu neskôr vypomstila. Keď vyšlo najavo, že Jenci, ako Eugena volajú, ďalej hráva futbal, nesmel na ihrisko dva týždne.
„Tréner navštívil otca a dohovoril mu. Nakoniec to pochopil a neskôr ma podporoval,“ dodá futbalista. V čase, keď mal sedemnásť rokov, hrala sa vo Fiľakove II. slovenská národná liga. Málokto z dorastu mal šancu dostať sa do „áčka“. Jenci v ňom nakoniec hral dva roky. Potom narukoval do výberu futbalistov v Karlových Varov. Počas základnej vojenskej služby hrával v II. českej lige. „Bolo tam vynikajúco. Hrali tam hráči, ktorí sa neskôr vypracovali a ich mená sa stali známymi. V kádri som bol s Procházkom a Frýdkom zo Sparty, Vladom Kinderom zo Slovanu,“ spomína športovec.
Už na vojenčine dostal ponuku ísť hrať do prvoligového mužstva v Dunajskej Strede. Dlho zvažoval, napokon však neodišiel. Chcel sa vrátiť domov. Vo Fiľakove odohral v divízii mužov ešte dva roky. „Šli sme na priateľský zápas do Prievidze. Vtedy sa mi darilo. Všimol si ma tamojší futbalový činovník Zachar a ponúkol mi hrať v Prievidzi. Prestúpil som tam s nohou v sadre, pretože som sa zranil. Pol roka som tu zotrval na hosťovaní,“ hovorí Jenci. Po čase prišla opäť ponuka z Dunajskej Stredy. Tentokrát ju neodmietol. Spolu s rodinou sa tam presťahoval a tvrdí, že tu prežil krásne dva roky. „Hrali sme finále Slovenského pohára. Odohrali sme ho s Interom Bratislava v Dubnici. V lige sme skončili tretí. S mužstvom som chodil po svete. Na sústredení sme boli v Amerike, na Kostarike, v Salvadore, na Miami,“ vymenúva futbalista.
Dostal sa do sveta
Z Dunajskej Stredy prešiel do FC Nitra. Žiaľ, hneď v prvý rok, ako Eugen do klubu nastúpil, Nitra z I. ligy vypadla. „Bol tam mladý káder. Stavalo sa na mladých hráčoch, chýbali skúsenosti. Dnes sú však Nitrančania dobrí a opäť hrajú v I. lige,“ povie Jenci.
Jeho ďalšie kroky smerovali do prvoligového mužstva v Dubnici. Sťahoval sa spolu s rodinou. Tá s ním však zotrvala iba rok. Syn musel nastúpiť do základnej školy a tak sa jeho manželka vrátila do Fiľakova.
„Opäť dva krásne roky. V Dubnici sme boli zohraté mužstvo. Vedenie klubu bolo vynikajúce. Odtiaľ som odišiel do II. ligy v Banskej Bystrici. V tom čase tam bol trénerom Laco Molnár,“ hovorí Eugen, ktorý sa najdlhšie ohrial v mužstve, ktoré hralo v III. lige – v maďarskom Váci. Odohral tu štyri a pol roka. Hneď v prvý rok po jeho príchode postúpil klub do II. ligy. „Bolo mi tam dobre. Ľudia ma mali radi. Cítil som sa ako doma,“ povie futbalista a dodá, že maďarskí futbalisti sa mu zdali viac technickejší ako sú naši, ktorých zas považuje za behavejších.
Hrával aj malý futbal
V tom čase bol aj hráčom HFC Lučenec. Každý víkend sadol do auta a šiel odohrať zápas do haly.
„Samozrejme, že ma viac zaujímal veľký futbal, ale aj ten malý bol veľmi atraktívny. Vtedy sa naň chodievalo pozrieť aj 1500 ľudí. Prísť z veľkého ihriska na malé je zvláštne, ale nemal som s tým žiadny problém. Treba si zvyknúť na inú loptu, menšiu bránu, menší priestor a najmä začať rýchlo pracovať s loptou a myslieť,“ vysvetľuje Jenci a podotkne, že to boli pekné časy, pretože v celoštátnej loge sa vtedy mužstvo HFC Lučenec umiestnilo dvakrát za sebou na druhom mieste.
Tvrdí, že z Vácu nemusel odísť. Prišla však finančne zaujímavejšia ponuka. Prestúpil do nižšej súťaže, ktorú hralo mužstvo z obce neďaleko Salgótarjánu.
„Bol som tam len pol roka. Hrával som aj s inými Fiľakovčanmi, napr. s Mihályim alebo Telekom,“ dodá.
Pozdvihol futbal vo Fiľakove
Keď sa v roku 2005 vrátil do Fiľakova, futbal tu nebol na vysokej úrovni. Mužstvo sa trápilo v V. lige.
„V meste som sa stretol s primátorom. Na rovinu sa ma opýtal, či by sa nedalo niečo spraviť s naším futbalom. Povedal som mu, že by som to rád skúsil ako hrajúci tréner,“ hovorí Eugen o svojich začiatkoch na trénerskom poste. Spočiatku nemal predstavu o tom, ako pozdvihnúť futbal v neďalekom meste.
„Káder bol veľmi slabý. Za symbolické peniaze sa mi podarilo dotiahnuť späť hráčov, ktorí hrali v iných kluboch. Vrátil sa Šaňo Mihályi, Kornel Telek, Atila Nagy, Zolo Végh, z rimavsko-sobotského dorastu prišiel Laco Rácz, zo Seliec sa vrátil Jano Bahleda a na ihrisko som nastúpil aj ja. Vtedy sme boli odhodlaní pozdvihnúť fiľakovský futbal a zaplniť hľadisko divákmi. Aj predstavitelia mesta dodržali to, čo sľúbili. Chlapci začali makať, poslúchali moje rady, všetko šlo ako po masle. Hneď v prvý rok sme postúpili do IV. ligy a na ďalší do III. ligy. Bolo to krásne. Najmä posledný postup do vyššej súťaže. Na futbal začalo chodiť aj tisíc ľudí,“ spomína tréner.
Po vzostupe však prišiel pád. V klube zavládla dusná atmosféra. „Zdalo sa mi, akoby si chlapci prestali vážiť, že hrajú v III. lige. Traja odišli hrať do Maďarska. Napokon sme prišli o piatich skúsených hráčov. Aj zo strany vedenia klubu som pociťoval nezáujem. Takmer vôbec neprichádzali do šatní za hráčmi. Keď sa hrala vo Fiľakove V. liga, tak som ich videl maximálne dvakrát počas sezóny. Káder sa začal rozpadať. Vytiahol som dorastencov a zostavil pomerne mladé mužstvo. Jeseň sa ešte ako – tak odohrala. Na jar to už bolo horšie. Prichádzali prehry. Napriek tomu si myslím, že úspechom bolo už len to, že sme sa udržali v III. lige, v ktorej sme napokon skončili na 11. mieste. Keby sme mali trochu viac futbalového šťastia, mohli sme byť o dve miesta vyššie,“ objasňuje Eugen, ktorý sa tri kolá pred skončením tohtoročnej jarnej sezóny dozvedel, že nebude ďalej trénerom.
Nechcel odísť
„Dodnes neviem, čo sa udialo. Nebolo to moje rozhodnutie skončiť ako tréner. Už od januára som však cítil, že v klube vládne napätie a zdalo sa mi, akoby niektoré veci boli robené naschvál. Aj chlapcom som povedal, že v lete sa pravdepodobne rozlúčime. Mal som pravdu. Mrzí ma však, že nikto z vedenia klubu mi rozhodnutie o vykonanie zmeny na poste trénera neoznámil do očí. Keď som sa to dozvedel, bolo už isté, že Fiľakovo je v III. lige zachránené. To, že ako tréner končím, mi oznámil pán Vincze, riaditeľ verejno – prospešných prác, ktorý s futbalom nemá nič spoločné. Dlho som sa s tým nevedel vyrovnať. Nepotrebujem sa chváliť, ale myslím si, že som odviedol kus dobrej práce a pozdvihol fiľakovský futbal na vyššiu úroveň,“ smutne konštatuje bývalý tréner. S odstupom času sa dozvedel, že dôvodom pre výmenu trénera bola najmä zlá disciplína v mužstve a päť prehratých zápasov.
„V FTC som zažil krásne roky. Boli sme dobrá partia. Hráči a kamaráti, ktorí sa vedeli rešpektovať. Predtým na futbal chodievalo maximálne sto divákov. Možno to bolo aj tým, že na ihrisku chýbala poriadna tribúna. Naposledy, keď sme doma hrali s Ružinou, prišlo nás podporiť 1200 ľudí. Fanúšikov nám veľakrát závideli aj mužstvá hrajúce v I. lige. Teraz som od nového trénera počul, že vedenie klubu ide stavať na odchovancoch. Bol som sa pozrieť na prípravných zápasoch, ale hráčom chýbajú skúsenosti. Veľmi by ma mrzelo, keby Fiľakovo z III. ligy vypadlo. Chlapcom držím palce a samozrejme, že na zápasoch ich budem podporovať. Napokon, jednoduchšie je zachrániť sa v III. lige ako vypadnúť. So šancami na postup je to už potom horšie,“ dodá Eugen, ktorý teraz vo futbale nepôsobí. Ponukám sa však nebráni. Tvrdí, že by ešte rád priviedol mužstvá k postupu a tešil sa z dobre vykonanej práce.
