Mesto ho neláka
Afroúčes v štýle Boba Marleyho, tetovanie na ruke a stehne, netradičný hudobný nástroj. Jano sa nedá prehliadnuť. Zaujímavým ho robí nielen vzhľad, ale najmä jeho spôsob života.
„Vždy ma lákalo cestovať a spoznávať nové miesta. Vyrástol som na Liptove, ale nikdy som neobsedel doma. Najmä keď som bol starší, tak som si najnutnejšie veci zbalil do batoha a vyrazil na cesty. Len tak, autostopom,“ usmeje sa sympatický tridsiatnik.
Istý čas žil aj v neďalekom Veľkom Krtíši. Ruch mesta ho však neláka. Ani v čase, keď pracoval v stovežatej Prahe, nevedel prísť mestskému životu na chuť.
„Mám rád prírodu, jednoduchých ľudí usadených na lazoch, ktorí do dediny schádzajú len vtedy, keď si potrebujú kúpiť najnutnejšie veci. Samoty, neobývané usadlosti a ticho, do ktorého štebotajú vtáky, šumia stromy a potoky, to je to, čo ma láka,“ hovorí Jano.
Život v karavane
Pred necelým rokom spravil vo svojom živote ráznu zmenu. Zrenovoval si karavan, ktorý sa stal domovom pre neho, jeho partnerku, štvorročného syna, dvojročnú dcéru a dvoch psov.
„Je to pohodlné a lacné bývanie. Máme všetko, čo potrebujeme. Nie sme nároční. Veľakrát žijeme z ruky do úst,“ vysvetľuje mladý muž so srdcom dobrodruha. Jeho rodičia spočiatku synovým rozhodnutím bývať v karavane neboli nadšení. Janova partnerka sa života na cestách tiež obávala. Neskôr je domov na kolesách zachutil.
„Interiér karavanu som si porobil sám. Zhotovil som drevené postele aj iné zariadenie. Máme malú kuchynku, spálňu a veľký úložný priestor. Bez elektriky a televízora sa zaobídeme,“ vysvetľuje Jano a dúchne do netradičného hudobného nástroja. Vyrobil ho sám z brezového dreva.
Didgeridoo
„Je to austrálsky nástroj a patrí medzi najstaršie na svete. Volá sa didgeridoo, ale domorodci ho zvyknú nazývať aj gidaki. Kus dreva som zvnútra vydlabal dlátom a ručnými vrtákmi. Na opačnom konci zemegule sa o túto prácu postarajú termity,“ vysvetľuje výrobca ľudových nástrojov a rozhovorí sa o „austrálskej fujare.“
„Je to duchovný nástroj, ktorým Aboridžinci odprevádzajú mŕtvych na poslednú cestu. Vyrobia nástroj, ktorý je určený len na pohreb. Je to vlastne len dutý konár. V Austrálii otvor v eukalyptovom dreve vyhlodajú termity. Aboridžinec takýto konár len odsekne a vnútro vyčistí papekom od termitov. Hrá sa na ňom podobne ako na fujare trombite. Kmeň má špeciálne melódie na pohreb a iné ceremónie. Naučiť sa hrať na didgeridoo nie je zložité. Treba mať však na to talent. Moja hudba je len improvizáciou. Vymýšľam si vlastné melódie. Zvuk didgeridoo však možno počuť zapracovaný aj do modernej hudby. Okrem toho je tento nástroj vhodný aj na muzikoterapiu, pretože jeho zvuk je spájaný so zvukom zeme. Človek leží v miestnosti na lehátku a pod ním je umiestnený nástroj. Vibrácie zvuku liečia dušu aj telo,“ dodá Jano.
Pre našinca nie je jednoduché vyrobiť didgeridoo. Celý proces od začiatku až po finálny výrobok trvá aj tri roky. Drevo treba sušiť, neskôr predvŕtať. Veľa záleží aj na jeho tvrdosti.
„Zbieram mŕtve drevo. Keď nájdem vhodný kus, neviem predpokladať, či nie je zvnútra nahnitý. Hotový nástroj vyzdobím rôznymi kresbami. Väčšinou sú to motívy zvierat. Používam na to bežné akrylové farby, ale chcel by som sa naučiť techniku maľovania bylinkami. Ako povrchový náter používam ľanový olej alebo prírodný lak z Indonézie. Hudobné nástroje vyrábam aj v naturálnom prevedení. Drevo nezdobím a nelakujem. Krása takéhoto nástroja vtedy spočíva v prirodzenej kresbe a farbe dreva,“ vysvetľuje Jano, ktorý vyrába aj tradičné slovenské fujary, drevené bábky riad a iné výrobky z dreva. Neskôr ich predáva a tak si zarobí na živobytie. Tvrdí, že najmä v zahraničí je o ne záujem. „K práci s drevom ma priviedol život. Robím a živím sa tým, čo ma baví,“ dodá.
Zima na španielskych lazoch
„Som ako sťahovavý vták. Zatiaľ nepociťujem túžbu usadiť sa na jednom mieste. Minulú zimu som s rodinou prežil na španielskych lazoch v Andalúzii. Tento rok sa tam opäť plánujeme vrátiť. Je to nádherný kraj, ktorý má osobité čaro,“ hovorí dobrodruh, ktorý svoj karavan odstavil neďaleko stredovekých ruín.
„Obyvatelia si tu stavajú a rekonštruujú pozostatky obydlí. Sú to vlastne len ruiny a hromada kameňov. Opravia ich však v podobnom štýle, v akom boli postavené pred mnohými rokmi. Z kameňov, hliny s jednoduchým zastrešením. Žijú bez elektriky a iných vymožeností modernej doby. Fungujú tu aj akési stredoveké trhy. Aj ja som na ne chodil a predával svoje výrobky. Za utŕžené peniaze som nakúpil potraviny. Živil som sa aj rôznymi sezónnymi prácami, ako sú zbery ovocia alebo vysádzanie mladých stromov. Zima na juhu Španielska pripomína naše leto. Napokon, vo februári som tu dvakrát dostal úpal,“ zasmeje sa Jano.
Sú šťastní
Má dve deti. Príde čas, keď bude musieť premýšľať, kde sa budú vzdelávať. „V škole nevidím problém. Napokon, fungujú všade. Aj v Španielsku na lazoch boli dve jurty podobné mongolským stanom a v nich sa vyučovali miestne deti. Je to tiež jedna z alternatív štúdia, ktorá sa mi celkom páčila,“ dodá.
Pred týždňom navštívil strehovské kúpalisko. Odtiaľ mal zamierené na Liptov. V rodnom kraji pobehá po kopcoch a dolinách, zahrá si na fujare. Rodičia ho vychovávali v kresťanskej viere. On má však svoje náboženstvo v srdci. Vyznáva hodnoty, ktoré mnohí častokrát prehliadajú. Pokoj nachádza v prírode a šťastie po boku svojich najbližších.
„Žijeme jednoducho. Nepoznáme stres a tešíme sa z maličkostí. Ak sa raz usadíme, tak to bude určite na lazoch, kde si opravíme alebo postavíme drevenicu. Verím, že budeme šťastní tak ako doteraz,“ zakončil Jano.
