ožko má dvadsaťštyri rokov. O mentálne retardovaného chlapca sa dvadsaťdva rokov stará jeho stará mama.
„Priviedli mi ho v noci. Bol v žalostnom stave. Mal rozbitú hlavičku. Od tej chvíle sme boli spolu. V dobrom aj v zlom. Naučila som ho všetko, čo bolo v mojich silách,“ hovorí sedemdesiatštyriročná Anna Libjaková. V júni sa náhle dostala do nemocnice.
Diagnóza nie je optimistická. Anna je onkologický pacient. Drží sa statočne. Momentálne je doma a čaká na ďalšiu liečbu. Jožko v čase, keď jeho stará mama ležala v nemocnici, prežil len vďaka dobrým ľudom. Pomohli mu susedia aj naša redakcia. Byt na Novohradskej ulici vymenil za izbu v zariadení neďaleko Oždian. V bytovke v Lučenci ho každý poznal. Jozef Hašto a jeho stará mama boli nerozlučnou dvojicou. Útle žieňa a chlap ako hora s rozumom dieťaťa. Jožko pokojne znášal pokarhania a občas aj výchovný buchnát po chrbte.
„Jožko je veľmi citovo naviazaný na starú mamu. A ona si radšej sama od úst odtrhla, len aby jemu dopriala,“ povedala ich suseda.
Jožko do štrnástich rokov nosil plienky. Vychodil osobitnú školu, no nedokáže za sebou ani záchod spláchnuť. Súd zveril chlapca do výchovy starej mamy. Psychiatri jeho stav posúdili ako mentálnu zaostalosť stupňa ťažkej debility až imbecility. Nebýva nervózny. Doma si deň krátil pozeraním televízora. Rád sa hrával na farára. Nerád býval sám. Zaspať vie len pri nočnej lampe. Keď sa stará mama ocitla v nemocnici, ujali sa ho dobrí ľudia. Najviac pomohla pani Vargová. Pomáha aj teraz, keď je Jožo umiestený v neštátnom zariadení Náš domov pri Ožďanoch. Chodí ho pozerať, vybavuje potrebné formality a snaží sa získať peniaze, aby tu Jožko mohol bývať natrvalo.
Spomínané zariadenie nemá podporu od štátu. Mesačný poplatok nestačí pokryť náklady na jedného obyvateľa. Koniec tohto príbehu teda ostáva otvorený. Jožko by tu natrvalo mohol nájsť druhý domov. Problémom sú však peniaze. O šťastný koniec sa môžete pričiniť aj vy, milí čitatelia. Ak máte doma nepotrebné veci, v zariadení ich budú vedieť zúžitkovať. Pomáhať dobrej veci sa oplatí. Je to o súdržnosti, empatii a ľudskosti. „Starká sa kedy už konečne uzdraví? Je mi tu dobre, počúvam Senzus. Včera som mal na obed aj večeru dupľu. Dvadsiateho septembra budem mať narodeniny. Však prídete a donesiete mi veľkú tortu so šľahačkou? Bojím sa búrky. V noci sa blýskalo. Starká mi kúpila „dévédéčko“. Super, budú sa pozerať aj moji kamaráti. Naozaj sa už nebude hrať basketbal? Škoda! Mám aj dresy basketbalistov. Rád som chodil do haly. Mal som tam kamarátov,“ vychrlí jedným dychom Jožko, chlapec, ktorý potrebuje pomoc.
