Vídaval ju v uliciach Lučenca. Aj mnohí z nás. V lete, keď bola horúčava, chodila oblečená v hrubom svetri a nohaviciach. Cez zimu mala na sebe ľahké oblečenie. Tenkú vetrovku a na nohách tenisky. Triasla sa od zimy. Aby sa zahriala, chodila
Vodiči ju mohli stretnúť, ako si vykračuje po ceste smerom na Panické Dravce, alebo hore – dole brázdila Haličskú cestu. Prespávala aj na lavičke v lučenskej nemocnici.
„Tam som ju stretol aj ja. Ľutoval som ju. Bola taká krehká a chudá. Stále oblečená v tom istom, bez hygieny a oči mala také vyľakané ako štvané zvieratko. Prichýlil som ju. Najskôr so mnou nechcela ísť. Ostýchala sa. Pomyslel som si, dievča moje, ty nie si ľahká noc, tebe treba pomôcť. Tri roky bývala v mojom byte. Aj vtedy, keď som odišiel za zárobkom do Írska. Naučil som ju prať, dbať o hygienu, skrátka, podal som jej pomocnú ruku. Ľutoval som ju. Platil som byt, pretože moja dievčina si z tých peňazí, ktoré dostávala od štátu, mohla kúpiť akurát tak potraviny. Aj to nie na celý mesiac. Z tritisíc korún človek sotva vyžije. No moje predstavy o žene, ktorá by mi za to, že jej dávam strechu nad hlavou, navarila, oprala, skrátka postarala sa mi o domácnosť, postupne spľaskli ako mydlová bublina,“ hovorí šesťdesiatročný Milan.
Zistil, že jeho spolubývajúca to zrejme nemá v hlave úplne všetko v poriadku. Občas sa správala čudne. Robiť sa jej nechcelo, chodila po izbe so starým rádiom a neustále si vyspevovala. Raz Milanovi vykala, raz tykala, ba aj onikala. Rozprávala sa sama so sebou, priateľské rady ignorovala.
„Pol roka spávala v kresle, až potom si ľahla do postele. Naozaj to nemá v hlave v poriadku. Chcel som, aby navštívila psychiatra a začala sa liečiť. No ona nešla ani k zubárovi, keď som jej ho vybavil a chcel zaplatiť. Videl som, že je chorá, aj ženského lekára by potrebovala. No čo s ňou, keď nie je zbavená svojprávnosti. Za svoje činy si zodpovedá a nasilu ju nemôžete dotiahnuť na vyšetrenia,“ posťažuje si Milan.
Do redakcie prišiel zúfalý pýtať si radu, ako sa zbaviť neželaného hosťa v dome, alebo ako nešťastnej dievčine pomôcť. Sám skúsil už mnoho spôsobov, ale bez želaného efektu.
„Už viackrát som ju vymkol, no potom sa mi jej uľútostilo a opäť som ju prichýlil,“ dodá muž, ktorý už viac ráz v minulosti pomohol sociálne slabším občanom.
Nám sa podarilo nájsť dve príbuzné spomínanej ženy. Obidve sa už len pri počutí jej mena chytali za hlavu. Dušovali sa, že ony jej už neraz chceli pomôcť, ale vždy sa to obrátilo proti nim.
„Mama jej zomrela, keď mala sedemnásť rokov. Len čo sa vyučila za predavačku, odišla od sestry, ktorá ju prichýlila. V noci od nej ušla a prišla ku mne. Zničila mi veci aj moje zdravie. Robiť sa jej nechcelo. Odišla s priateľom do Nemecka. Ten naničhodník ju však len využil. Ona potrebuje psychiatra. No ja už s ňou nechcem mať nič spoločné,“ povedala nám teta Milanovej spolubývajúcej. Podobne sme pochodili aj pri bráničke jej druhej tety. Za dobrotu vyšli vraj na žobrotu, ako hovorí staré slovenské príslovie. Rodina už nemá, respektíve nevie, ako mladej žene pomôcť.
Milan tiež vie o tom svoje. Iné mu už vraj neostáva, len vymeniť zámku. Nielen tú na dverách, ale aj v jeho srdci.
„Aj keď ju ľutujem, nemám iné riešenie. Udáva ma za nezmysly na polícii a nechce odísť z môjho bytu,“ tvrdí. A tak v radoch lučenských bezdomovcov pribudne zrejme už o nejaký čas ďalšia ľudská bytosť. S nejasnou minulosťou a ešte zahmlenejšou budúcnosťou. Nájde sa niekto, kto jej podá pomocnú ruku?
