Kopčeky so železnými krížmi, mnohé s detskými menami. Na Dušičky na nich rozváňa čečina a horia sviečky. Tvrdé nátury mali tunajšie rodiny. Také ako poctivé kamenné základy ich domov.
„No srdcia sme mali ako tie ovocné stromy. Aj teraz je na nich sladké ovocie. Dodnes ostali verné dedovizni,“ hovorí Jozef Svinčiak. V januári oslávi osemdesiatku. Na samote zvanej Vlčia jama prežil tridsaťjeden rokov. Jeho chalupa už ľahla k zemi. Železný kríž jeho otca a dvoch detí na tunajšom cintoríne stojí pevne.
„Tamto majú hrobček Janko a Marienka. Žili dvanásť hodín. Stihli sme ich aspoň pokrstiť. Voľakedy ženy z lazov rodili doma. Keď to na nich prišlo, zavolali babicu a trpezlivo vyčkávali na svoju hodinku. Tie naše sa narodili po Vianociach. Na svet prišli 26. decembra 1950. Zomreli v ten istý deň. Keby v tom čase boli inkubátory, možno by boli zostali nažive. Pamätám sa na ten deň, akoby to bolo včera. Snehu bolo vyše pása. Bola tuhá zima. Ľad mal poriadnu hrúbku a mráz zachádzal pod kožu. Vybrali sme sa do kostola. Do Lomu nad Rimavicou. Ťažká cesta to bola. Vierka sa už cestou tam sťažovala, že jej je plano. Len čo sme prišli domov, ľahla si do postele a vtedy to na ňu prišlo. Porodila chlapčeka a dievčatko. Narodili sa v siedmom mesiaci. Boli také drobné. Zakrútili sme ich do deky a utekali k farárovi do Lomu. Pokrstil ich. Ešte aj keď sme prišli domov, tak sa mrvili. Pochovali sme ich ako kresťanov,“ spomína Jozef a oči sa mu zaligocú. Aj chlapi z hôr plačú.
Čečiny aj šišiek bolo dosť
Oproti hrobu dvojičiek z Vlčej jamy je ďalší malý hrobček. Ležia tu druhé dvojčatá. Marienka a Anička. Prišli na svet v marci 1947.
„Porodila ich sestra mojej ženy. Aj tie žili iba niekoľko hodín. Tiež sa narodili predčasne. Asi v šiestom mesiaci,“ vysvetľuje Jozef.
Matky oplakávali svoje deti. Hroby na Vianoce aj Dušičky zdobili čečinou. Pri nohách a hlave zapálili sviečku, vraj aby sa ich dušičky radovali.
„Čečiny bolo na okolí dosť. Aj šišiek do venca. Neboli umelé kvety ani kahance od výmyslu sveta. Stačila sviečka. Dnes je to iné. Vence hýria všetkými možnými farbami a kahance tiež. V Maši mám pochovanú manželku. Zomrela pred jedenástimi rokmi. Mala rakovinu. Veľmi sa natrápila. Najviac ma ubíjala tá bezmocnosť. Chcel som jej pomôcť, no nevedel som ako. Cez leto jej nosím na hrob kvety zo záhrady. Kvety mala rada. Vždy ich mala plnú záhradu. Prežili sme spolu štyridsaťsedem rokov, dva mesiace a jeden deň. Do roka som chodil za ňou na cintorín každý deň. Sadol som si, vyplakal sa. Dobrá žena to bola. Na rukách by som ju aj dnes nosil, keby žila. Sviečku jej chodím zapáliť každú nedeľu, nielen na Dušičky. Nech vie, že na ňu myslím vo dne aj v noci. Aj ona mala rada hory. Ale keby som ju bol pochoval tu, vo vrchoch, bolo by to nerozumné. Nohy mi už neslúžia. Nemohol by som byť pri nej tak často, ako by som chcel,“ povie Jozef opäť so slzami v očiach.
Roky kradnú zo všetkého
Hroby. S menom aj bez mena. Malý cintorín na lazoch v Skorušinej si stráži svoje tajomstvá. V šere niektoré z krížov pripomínajú vychudnutých starcov. Na väčšine z nich sú tie isté mená. Rapčanovci, Kyzekovci, Svinčiakovci....
„Nečudujte sa, rodiny sa miešali medzi sebou. Bolo nás tu zo päťdesiat rodín. Obrábali sme skromné políčka, chovali statok a mali sme aj školu. Naši dedovia a pradedovia tu chytali vlkov do jám. Pasce prikryli čečinou. Vlkov tu bývalo požehnane. To preto ten názov Vlčia jama. Tam je hrob Margitky Kyzekovej. Zomrela v roku 1939 a bola prvá, ktorú v tomto cintoríne pochovali. Mala len dvanásť rokov. Krava rohami vyvrátila strom a ten ju privalil. Aj takú príchuť mali lazy. Mreli starci aj deti. Tu leží Juraj Kyzek. Mal dvadsaťšesť rokov. Zastrelili ho na poľovačke. Tamto sú hroby maďarských vojakov. Osemnásti ležia v jednom hrobe. Zahynuli v bojoch v druhej svetovej vojne. Už dobrých štyridsať rokov tu nikoho nepochovali. Niet koho. Ľudia sa rozutekali do sveta. Len mŕtvi zostali. Kým som vládal, aj som to tu pokosil. Ale už nevládzem. Nohy mi neslúžia. Tá moja sa ma už dočká. Roky kradnú zo všetkého. Aj z mysle aj z vlády,“ povie Jozef.
Na hory v okolí Klenovca padá súmrak. Je dušičkový čas. Z okolitých samôt sa už dávno nedymí z komínov. Len sviečky na hroboch zablikajú a storočné smreky budú aj naďalej chrániť malé pietne miesto. Na malom cintoríne odpočívajú tí, ktorí sa tu kedysi vydávali, ženili, lopotili na políčkach, chovali statok a ráno aj večer vzpínali mozoľnaté dlane k modlitbe. Za pokoj pre živých a ničím nerušený odpočinok pre mŕtvych.
