Posledným detvianskym majstrom, ktorý ručne vyrezával drevené kríže, bol Ján Fekiač. Majster nad všetkých majstrov.
„Čím bol starší, tým aj jeho kríže boli tvrdšie. Tie, čo vyrezával, aj tie na duši,“ hovorí jeho dcéra Mária Golianová. Keď vyrezával posledný kríž, už sa mu triasli ruky. Ledva v nich udržal dláto. Ale dokončil ho. Aj knihu o detvianskych krížoch stihol napísať a zhotoviť šesťdesiat krížov na symbolický cintorín pod Ostrvou pri Popradskom plese vo Vysokých Tatrách. Kríže pripomínajú obete hôr. Tie pri cestách obete nehôd. Sú to kríže bolesti. V dušičkovom čase aj pri nich zvyknú horieť sviečky. Kríže z kôlne Jána Fekiača sú v rôznych kútoch Slovenska. Rok pred smrťou natočili o ňom dokumentárny film s veľavravným názvom „Niesť si svoj kríž“.
„Dávajú ho takmer každý rok na Sviatok všetkých svätých. Dúfam, že aj teraz ho odvysielajú. Vtedy mi zvykne volať rodina aj neznámi ľudia, Vyslovujú uznanie nad jeho zručnosťou. Bol to dobrý človek. Pôjdeme na jeho hrob. Zapálime sviečky a pomodlíme sa,“ povie Mária.
Ján Fekiač zvykol hovorievať, že je čas narodiť sa a čas zomrieť. Drevená kolíska je poslom dobrých správ a drevená truhla poslom zlých. Drevené kríže sú zas symbolmi pre živých aj mŕtvych. Živí pri nich spomínajú a pália sviečky tým, ktorí už nie sú medzi nami.
