Lučenský cintorín zažíval v sobotu okolo poludnia doslova nápor. Stovky áut rôznych poznávacích značiek stáli aj vo vzdialenejších uličkách. Dopravu usmerňovali policajti. Azda najviac sviečok horelo na začiatku cintorína pri kríži. Sviečku Ježiškovi sa tu pokúšal zapáliť aj päťročný Jakubko. „Jakubko verí, že Ježiško sa pozerá na dobré aj zlé deti. Každý večer sa modlí. Na lučenskom cintoríne nemáme vlastné hroby. Prišli sme sa sem len pozrieť a zapáliť sviečku pri kríži,“ povedala jeho mamička. Pomerne dosť sviečok horelo aj pri pomníku spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy. Postávali pri ňom všetky vekové kategórie. „Len sa ma nepýtajte, čo všetko napísala. Ale viem, že spolu s Tajovským a Jesenským boli vrcholovými predstaviteľmi druhej fázy slovenského literárneho realizmu,“ povedala nám Katarína, 16–ročná študentka gymnázia v Tisovci.
Cintorín pri Haliči tiež opeknel. Sviečka tu horela aj na hrobe spisovateľky Hany Ponickej. Pani, ktoré stála pri vedľajšom hrobe, nám povedala, že o jej hrob sa starajú najmä mníšky zo Starej Haliče. Ponická zomrela v auguste minulého roka vo veku 85 rokov. Bola skutočnou dámou a príkladom toho, ako sa dá vzoprieť a bojovať za svoje práva. Veci vedela pomenovať pravým menom. Literatúra ju priťahovala takmer celý život až do konca.
Aj na cintoríne v Slanej Lehote blikotali sviečky. Pri jednom z hrobov spolu s rodinou postávala aj Anna Deáková.
„Už dvadsať rokov som vdova. Manžel Ján mal len päťdesiatšesť rokov, keď umrel. Moja mamička ho prežila. Keď zomrela, mala úctyhodných 92 rokov. Teraz už na nich len s láskou spomínam a na hroby im nosím počas celého roka kvety. Samota je zlá. Mojou útechou sú modlitby,“ posťažovala si.
Rovňany je malá obec. Ľudia sa tu dobre poznajú. Stretnutie pri hroboch počas víkendu bolo aj príležitosťou pozdraviť susedov.
„V našom cintoríne odpočíva moja svokra a manžel Pavel, ktorý zomrel pred dvoma rokmi. Bývam neďaleko cintorína a tak sem zájdem každý deň a so slzami v očiach spomínam na časy, keď sme boli spolu. Aj dnes som prišla na cintorín, ktorý celý rozkvitol. Na Dušičky je tu viac ľudí. Stretnem známych, ktorých som dlhší čas nevidela,“ zdôverila sa Júlia Tiralová z Rovnian.
V Dolnej Strehovej sú dva cintoríny. Pri jednom z hrobov postávala aj pani Mária. Prišla na hrob svojho jediného syna. Miesto jeho posledného odpočinku bolo obsypané kvetmi, vencami a horelo na ňom azda najviac sviečok. „Bolesť matky, ktorá tragicky prišla o jediné dieťa, sa nedá opísať. Len ten, kto by mal kamenné srdce, by nad takouto tragédiou zostal chladný,“ hovorí.
Počasie na Dušičky prialo. A tak mohli živí dôstojne vzdať úctu mŕtvym. Cintoríny v tomto čase bývajú krajšie ako po iné dni. A minulý víkend priam kvitli.
