„Moja mamička sa dožila úctyhodného veku. No ja som ju už predbehla. Už som nielen babka, prababička, ale aj praprababička. Recept na dlhovekosť podľa mňa neexistuje. Ja som sa veľa modlila a pracovala. Vychovala som šesť detí. Jedného syna som už aj pochovala. Muža tiež. To boli hádam najťažšie chvíle v mojom živote. Stáť pri hrobe vlastného dieťaťa je hrozné. Ja som tam mala ísť, do hrobu tmavého. Nie môj dobrý Rudko. Zomrel pred šestnástimi rokmi,“ hovorí Emília.
Žije u svojej dcéry Márie. Je najstaršou obyvateľkou Lučenca. „Mamka celý život prežila na dedine. Narodila sa neďaleko Látok, v horskej obci Čechanky. Bola veľmi pracovitá. Ešte aj vtedy, keď mala osemdesiat rokov, chodila do vinice oberať hrozno. Dva razy bola pracovať v Čechách, len aby nás uživila. V činžiaku býva šestnásť rokov. Aj ja som vdova, dvom nám je veselšie,“ hovorí Mária.
Mamka ju pozorne počúva. Na chvíľu zosmutnie a povie: „Na dedine sa žilo lepšie. Prišla suseda, jedna aj druhá, porozprávali sme sa, čajík vypili a hneď nám bolo všetkým ľahšie na duši. V meste je to iné. Celý deň som sama. Chodím od jedného okna k druhému a aspoň takto vidím ľudí. Marka je dobrá dcéra. Stará sa o mňa. Ale nemôže celý deň chodiť len okolo mojej sukni. Má aj iné povinnosti. No a odvtedy, ako pre pár korún zavraždili vo vedľajšom vchode takú babku ako som ja, deti sa o mňa boja ešte viac,“ povie čiperná starenka.
Prežila dve svetové vojny, zažila tatíčka Masaryka, gazdovanie na skromných políčkach, znárodnenie aj družstvá.
„Každá doba mala svoje plusy aj mínusy. Dnes majú mladí iné možnosti ako sme mali my. My sme ani elektrinu nemali a prala som na potoku. Pri šiestich deťoch som sa veru musela obracať, aby vždy mali na seba čisté háby. Cez zimu sme si v ľade vysekali dieru a tak sme plákali. K doktorom sme nechodili, len vtedy, keď bolo naozaj zle. Zápaly aj chrípku sme vyliečili bylinkami. V okolitej prírode ich bolo dosť. Repík, materina dúška či skorocel stačili na všetko. Rodili sme doma. Veľa ráz ani babica nestihla dobehnúť a dieťa už bolo na svete. Môj prvý bol veľmi veľký. Dva dni som preležala v horúčkach. Ženy ma posťahovali a našťastie som sa z toho dostala. Aj stravu sme mali chudobnú. Zemiaky, kapusta a kyslé polievky. Chlebík sme si upiekli doma. Mal chrumkavú kôru, balili sme ho do ľanového obrúska a ďakovali zaň Pánu Bohu. Takmer každá gazdinka si vedela dopestovať ľan, priasť aj tkať,“ hovorí Emília.
Desať krížikov na chrbte ju vraj k zemi netlačia. Zrak jej slúži, len nohy a ruky ju pobolievajú a aj pruh občas zabolí. „Musím sa udržiavať v kondícii a nezaľahnúť. Trénovať nohy aj myseľ. Chodím po byte a čítam. Noviny, časopisy a pobožné knižtičky. Deň začínam aj končím modlitbou. Keď sa mi narodil Rudko, boli Vianoce a vonku zúrila vojna. Presne vtedy, keď prišiel na svet, Nemci mi zverbovali muža. Modlila som sa, aby sa mi vrátil. Boh ma vyslyšal. Podarilo sa mu ujsť. Vo Zvolene zašiel do nemocnice a tam mu dali ruku do dlahy. To preto, aby ho Nemci nepotrestali za útek,“ spomína so slzami v očiach statočná žena.
Na Vianoce nemá dobré spomienky. „Je to pre mňa najbolestivejšie obdobie v roku. Presne na Štedrý deň pred päťdesiatimištyrmi rokmi mi zomrel manžel. Bývali sme v Pincinej. Ráno sa zobudil a povedal mi, že mal veľmi zlý sen. No nechcel mi ho povedať. Sľúbil, že mi ho povie, keď príde domov. Okolo desiatej mi volali, aby som si prišla po neho, že ho privalilo drevo. Robil na píle v Lučenci. Prišla som tam a chlapi stáli ako sochy. Zaviedli ma do takej drevenej búdy, kde ležal môj dobrý mužík. Vtedy neboli domy smútkov. Celé sviatky sme ho mali doma. Pri živote ma držali len deti. Veď čo by bolo s nimi, keby aj o mamu prišli? Ťažko mi bolo, ej veru, veľmi ťažko. V chalupe peňazí málo a hladných krkov veľa. Musela som sa obracať, aby som nás všetkých uživila,“ tvrdí Emília.
Napriek tvrdým skúškam s pokorou a vierou vítala každý nový deň. Nuž, taký bol život Emílie Fungáčovej. Ktovie, možno práve pokora a viera sú tajomstvom, ako sa dožiť vysokého veku.
