„Tanec, to sú emócie a pocity, ktoré cíti duša. Môžete ním vyjadriť všetko. Radosť, bolesť, zlosť, ale aj túžbu po slobode. Má tisícoraké podoby. Niekedy som sa zamýšľala aj nad tým, prečo začali ľudia tancovať. Tanec je vlastne tak starý, ako ľudstvo samo a ja by som ho pokojne nazvala pohybom ľudskej duše,“ hovorí Viera Jackuliaková, bývalá učiteľka tanca. Zaslúžila sa o to, že v Lučenci vznikol prvý tanečný klub. Jeho prví žiaci už dnes majú šediny. Niektorí z nich na tanečných parketoch sa uplatnili aj profesionálne, iní si založili vlastné tanečné školy.
S tancom začínala v sedemdesiatych rokoch. Profesionálne s ním skončila pred štyrmi rokmi.
„Mala som vážne zdravotné problémy. Ale už sa cítim dobre a rozmýšľam nad návratom. Aj keď mi bolo najhoršie, tancovať som neprestala. Odsunula som si stolík v obývačke a na nič nemyslela, len na tanec. Tancovala som pre vlastné potešenie. Vlastne, tak som to cítila po celé tie roky,“ tvrdí sympatická dáma. Krok dobrého tanečníka je ľahký a postoj graciózny. Taká je aj jej chôdza a držanie tela. Vierka je dáma každým cólom.
„Pri tanci je vždy dôležité držanie tela. Malo by byť prirodzené a zároveň by malo pôsobiť noblesne. Tanec má svoje pravidlá. Zo žien sa stávajú dámy a z pánov džentlmeni. Dôležité pri ňom sú rôzne maličkosti. Napríklad ak má dáma hlboký výstrih na chrbte, jej tanečník by ju mal držať pod výstrihom. Nemal by sa dotýkať holého chrbta,“ vysvetľuje odborníčka.
Už ako študentka Strednej zdravotníckej školy v Bratislave poškuľovala po tanečnom parkete. V roku 1972 začala tanec vyučovať profesionálne.
„Tanec ma priťahoval. Chodili sme tancovať rumbu a jive. Jive je temperamentný a náročný tanec. Je v ňom veľa figúr, ktoré si vyžadujú dobrú fyzickú kondíciu. Mojim prvým partnerom pri výučbe tanca bol Janko Morháč. Začínali sme pred tridsiatimištyrmi rokmi. Bolo to pekné obdobie,“ spomína učiteľka. Rukami jej prešli stovky tanečníkov.
„Najstarší manželský pár mal šesťdesiatšesť rokov. Ak má niekto chuť a výdrž, dá sa naučiť tancovať aj bez hudobného sluchu. Samozrejme, je to náročnejšie na čas,“ tvrdí Vierka. Jej žiaci si vytancovali na Slovensku v rôznych súťažiach popredné miesta. Jej obľúbenými boli Maťko Koreň, Mirko Melicherčík, Atila Šimon či Katka Piršelová.
„Keď som sa nedávno dozvedela, že môj Maťko má v Bratislave na Novej scéne premiéru Fontány pre Zuzanu sadla som na vlak a šla. Nemohla som si to predsa nechať ujsť. Veľmi sa teším z úspechov svojich žiakov,“ povie s úsmevom na tvári. Najbližšie jej vždy boli latinsko – americké tance.
„No aj valčík ma chytil za srdce. Aj také tango či slowfoxtrot s elegantnými a kĺzavými pohybmi majú svoje čaro. Rada som tancovala aj cigánske tance. Niet nad ich temperament. Aj choreografiu k nim som si robila sama. S vystúpením Cigáni idú do neba sme zožali veľký úspech. Mali sme aj oheň a voz. Typické cigánske sukne aj šatky. Paráda,“ s určitou dávkou nostalgie spomína Vierka.
Podľa nej v Lučenci chýbajú takzvané „Čaje o piatej“. „Mali výbornú úroveň. Chodili na ne všetky vekové kategórie. Tancovali sme, zabávali sa.“
Populárnu pieseň „Učiteľka tanca je môj sen...“ jej veľakrát spievali žiaci, ctitelia, ale aj samotný Paľo Hammel.
„Bolo to na jednom lučenskom plese. Ešte predtým, ako začal spievať, ma vyzval do tanca. Bol to veľmi príjemný zážitok.“
Pretancovala veľa dní aj nocí. Na parkete sa vznášala ľahučko ako pierko. Víťazných trofejí bolo tiež dosť. Podobne ako prebdetých nocí, keď bolo treba dokončiť párom, ktoré učila šaty. Úroveň, akú v tanci dosiahla, sa však bez toho nedá docieliť. Za jej dlhoročné aktivity pri výchove mládeže a výučbe spoločenských tancov jej bola udelená aj Cena primátora Lučenca. Viera Jackuliaková je dáma na parkete aj v bežnom živote.
