Rodina Gazdíková mala po narodení Márie dve možnosti. Zalamovať rukami a plakať nad svojím dieťaťom, alebo sa pozbierať, začať pozitívne myslieť a každodenným úsilím spraviť pre svoje jediné dieťa maximum. Vybrali si druhú možnosť.
Rozhodli sa popasovať
s osudom
„Vedela som, že to nebude ľahké. Manželovi som povedala, že si môže vybrať. Buď ísť do toho s nami, alebo radšej to vzdať na začiatku. Takmer sa na mňa nahneval, vraj čo si o ňom myslím. Keď mala Mária desať rokov, zniesol ju na chrbte zo Skalnatého plesa. „Túry v Tatrách máme radi všetci. Máriu po horských chodníčkoch nosíme na rukách ako princeznú,“ hovorí s úsmevom na tvári Mirka Gazdíková, matka štrnásťročnej dcéry.
Gazdíkovci sa často smejú. Pri pečení, varení, prechádzkach, ba dokonca aj vtedy, keď Mária spadne z vozíka.
„Raz sme sa ponáhľali do školy. Tuším to bolo v prvý školský deň. Hneď vo dverách sa dcérka z vozíka zviezla na zem. Obidve sme sa začali smiať. Rodičia a ani deti nechápali, prečo sa smejeme,“ spomína Mária.
Vozičkári chcú žiť
ako zdraví
ak ako zdravé tanečnice aj Mária s plnou vážnosťou chodí na tréningy a spolu s ostatnými mažoretkami sa pripravuje na vystúpenia. „Nedávno sme súťažili v Prešove. Mária vystupovala v galaprograme. Porotcovia najskôr váhali, či pustiť dievča na vozíčku aj súťažiť. No keď ju videli, ako jej to ide, povolili jej to. Mária je prvá a zatiaľ jediná mažoretka na invalidnom vozíku, ktorá takto verejne vystúpila. Veľká vďaka patrí trénerke Andrejke Bystrianskej, ktorá Máriu trénuje. Berie ju ako ostatné dievčatá a jej kamarátsky prístup Máriu povzbudzuje učiť sa nové veci. Mnohí ľudia si ešte neuvedomujú, že vozičkári, tak ako zdraví ľudia, potrebujú tancovať, športovať, chodiť do školy či na nákupy. Naša rodina je vlastne v tomto smere priekopníkom. Dlho sme bojovali za to, aby Mária mohla chodiť do školy pre zdravé deti. Aby sme jej dali šancu zaradiť sa do zdravého kolektívu. Dnes už môžeme so stopercentnou istotou povedať, že to bolo múdre rozhodnutie. Máriu posunulo dopredu. Chodí do deviatej triedy, zvláda učivo, už štvrtý rok tancuje ako mažoretka, má svoj názor a chystá sa na ekonomickú školu,“ hovorí matka Márie.
Ich spoločným a najväčším cieľom je odbúrať v ľuďoch predsudky k hendikepovaným. Niekedy to býva ťažké.
Usilovne na sebe pracuje
Mária sa narodila chorá. Bola vytúženým bábätkom. Najskôr si lekári mysleli, že prekonala mozgovú obrnu. Neskôr usúdili, že to budú svaly a kĺby. „Tých diagnóz bolo veľa. Mala povykrúcané nožičky aj ručičky a dlho s nimi nehýbala. Sedieť a liezť sa naučila, keď mala rok a dva mesiace. S manželom sa pamätáme na to, akoby to bolo dnes. Bol to úžasný pocit. Pre nás to znamenalo výrazný krok k lepšiemu,“ spomína Mirka. Jej dcéra má v rodine oporu aj zázemie. Ich rodinný dom Zlievcach je bezbariérový, mama chodí s Máriou každý deň do školy. „Niekedy si tam už pripadám ako inventár. Kým dcéra sedí na vyučovaní, ja pomôžem s nástenkou, alebo popolievam kvety. Dokonca sa nám po rokoch podarilo presadiť aj vybudovanie bezbariérových toaliet v našej škole. Škoda, že vo Veľkom Krtíši, ktorý je okresným mestom, je len málo obchodov s bezbariérovým prístupom. Aj na rehabilitáciu musíme chodiť do Lučenca do Detského integračného centra, ktoré má dobré vybavenie aj personál,“ hovorí obetavá mama.
Mama strážným anjelom
„Uvedomujem si, že môj život je iný, ako mojich rovesníkov. Vozík ma obmedzuje, no nie natoľko, aby mi bránil žiť. A ja žijem a teším sa z každej maličkosti. Z tancovania, z dobrej známky, z plávania, z posedenia s kamarátmi. Toto leto som po prvý raz videla more. Vidíte, splnil sa mi ďalší sen. Chodím do deviatej triedy. Doteraz som vlastne takmer každý deň trávila s mojou mamou. Bola a je pre mňa strážnym anjelom. Mojím vzorom. A otecko tiež. No viem, že už čoskoro príde tá chvíľa, keď sa budem musieť naučiť byť samostatná. V Bratislave je škola, ktorá je akoby stvorená pre mňa. Môžem tam dokonca aj tancovať. Chcela by som pokračovať v mažoretkách, ale lákajú ma aj spoločenské tance. Bude to drina, ale ja som predsa na ňu zvyknutá. V pondelok mám poobede rehabilitáciu, v utorok tréning mažoretiek, v stredu cvičím doma, vo štvrtok mám masáž a angličtinu, v piatok opäť mažoretky. Bez práce predsa nie sú koláče,“ povie talentované dievča. Najviac sa vraj teší na bračeka či sestričku, ktorú si jej rodičia naplánovali na budúci rok. Privítala by aj koňa.
„Ale asi by som mu nemohla venovať toľko času, akoby som chcela. Mali sme psíka, ale celé dni bol sám, a preto trpel. Radšej sme ho podarovali jednému pánovi. Na súrodenca sa teším. Je mi to jedno, či to bude chlapec alebo dievča. Len aby bolo zdravé. To je najdôležitejšie. S rodičmi si zvykneme hovoriť, že naša rodinka je tak správne bláznivá. Prajem si, aby ostala taká naveky,“ dodá rozumné dievča.
Jej vytrvalosť a odhodlanie môže byť príkladom aj pre zdravých. Súdržnosť rodiny tiež. Mária je príkladom toho, že tam, kde je vôľa, láska, aj smiech, choroba nemusí byť len odriekanie a prežívanie.
