Oslávili medenú, oceľovú, porcelánovú aj zlatú svadbu.
„Naše manželstvo rozdelí už len tá s kosou,“ povie s úsmevom na tvári domáci pán. Ani čas vraj ich z lásky neukrojil. Len jej dal iné rozmery.
„Všeličo zastavíte, ale čas nie. Ten beží, či sa nám to páči alebo nie,“ dodá Jozef. Medzi ním a jeho Helenkou to vraj bola láska na prvý pohľad.
„Bývala som na Konteske. Je to bývalý majer neďaleko Veľkej Vsi. Jožko býval v Hradišti, ale na Konteske mal starú mamu. Zobrali sme sa do roka,“ povie Helenka.
„Išiel som na prístavky. Tak som tú moju ľúbil. Na Konteske sme bývali šesť rokov. Keď mala ísť dcérka do školy, rozhodli sme sa, že lepšie nám bude v dedine. Dom sme postavili vlastnými rukami. Vtedy ešte nebola elektrina, maltu sme miešali ručne. Za dva roky sme boli pod vlastnou strechou. A sme tu dodnes. Keď ma manželka potrebuje, zapíska na píšťalu a ja prídem,“ tvrdí manžel sympatickej dôchodkyne.
Ak sa v zdraví dožijú ďalších päť rokov, chystajú sa osláviť aj diamantovú svadbu.
„Keď sme mali výročie zlatej svadby, náš pán farár nás príjemne prekvapil. Vyzval nás, aby sme si šli sadnúť pred oltár a zagratuloval nám. Sme veriaci, chodíme pravidelne do kostola a v ťažkých chvíľach nám viera vždy pomohla. Nikdy sme nemali peňazí na rozhadzovanie, ale vyžili sme. Aj teraz si zadelíme tak, aby bolo do mesiaca dosť. Len keby tie lieky boli lacnejšie. Mňa prestáva poslúchať srdiečko a koleno, manžel má problémy s očami. Jedenásteho októbra mal svadbu náš vnuk. Vytancovali sme sa ako mladíci. Všetky starosti sme zahodili za hlavu a zabávali sa. Vnukovi som povedala: Peťko môj, zober si príklad zo svojich starých rodičov. Aby ste aj vy dvaja oslavovali zlatú i diamantovú svadbu. Nedá sa povedať, že existuje zaručený recept, ako vydržať toľko rokov s jedným mužom. Je to o trpezlivosti, kompromisoch a o chcení. Tešiť sa treba z maličkostí a nerobiť tomu druhému to, čo nechcete, aby on robil vám. Treba sa vedieť aj pohádať, ale netreba sa hnevať,“ tvrdí Helena Kmeťová.
Vychovali dve dcéry. Už majú aj tri vnúčatá.
„Chceli by sme sa dožiť pravnúčat. No boli by sme radi, keby k nám prišla bývať dcéra z Lučenca. Už tak nevládzeme. Potrebujem opateru. My dvaja sme doopatrovali rodičov z obidvoch strán. Aj mojich aj manželových. Tak ako sa patrí v poriadnej rodine. A ešte jednu dobrú a múdru radu vám dám do života. Čo sa v rodine zomelie, to by sa v nej malo aj utriasť. Nevynášať problémy do cudzieho sveta. Vo Veľkej Vsi žijú poriadni ľudia. Keby sme hoci o polnoci zaklopali na dvere bližších či vzdialenejších susedov a poprosili o pomoc, pomohli by nám. Tak ako my im. V manželstve to tiež funguje podobne,“ dodá Helenka.
