Starostovia zo zmiešaných obcí hovoria, že národnostné problémy sa ich netýkajú. Občanov zaujímajú iné veci a nie zbytočné konflikty.
Za Bugára také napätie nebolo
V Rapovciach, v obci v okrese Lučenec, žije približne tisíc obyvateľov.
„Viac ako sedemdesiat percent z nich sa hlási k maďarskej národnosti. Aj keď posledné dva týždne niektoré prejavy maďarského šovinizmu zašli naozaj priďaleko, obyčajných ľudí to nezaujíma. Provokácie odsudzujú a niektorí ich ani nesledujú. V našej obci sa nájdu starší ľudia, ktorí nevedia hovoriť po slovensky. No nikdy sme tu žiadny národnostný konflikt nemali. Funguje tu maďarská aj slovenská škola. Kto chce, rozpráva po maďarsky, kto chce, po slovensky,“ hovorí Ivan Eibner. Podľa neho to, čo sa v posledných dňoch zomlelo na Slovensku, má politický rozmer.
„Kým bol predsedom SMK Béla Bugár, takéto napätie nebolo. Problémy, a bolo ich dosť, sa riešili bez emócií a škandálov. Ako sa do tejto funkcie dostal Pál Csáky, už to tak nie je. Csáky je za radikálne rozhodnutia a niekedy akoby mu chýbal cit, kde čo povedať. Vyhrotená situácia mu podľa mňa vyhovuje. A žiaľ, maďarská vláda nemá takú legislatívu, aby vedela účinne zakročiť proti Maďarskej garde a extrémistom. No a niektorí politici aj z toho, keď sa dvaja susedia pobijú v krčme, spravia národnostný konflikt. Len preto, že jeden má slovenskú a druhý maďarskú národnosť,“ hovorí starosta. Ivan Eibner kandidoval za Slovenskú národnú stranu.
„Som modelový príklad toho, že obyčajných ľudí to, akú má kto národnosť, nezaujíma. Volili ma Slováci, Maďari aj Rómovia,“ dodá s úsmevom na tvári.
Hranicu nikto neblokoval
Šiatorská Bukovinka je obec, ktorá leží neďaleko slovensko-maďarskej hranice. Aj tunajší hraničný priechod mal byť v pondelok blokovaný. Blokovanie hraníc vyhlásili radikálna Maďarská garda a ich politická odnož-strana Jobbik. Avizovaný protest šiestich hraničných priechodov mal byť ohlasom na zásah slovenskej polície voči maďarským výtržníkom, ktorí sa 1. novembra pobili na futbalovom štadióne v Dunajskej Strede.
„Dlho som váhal, kým som sa rozhodol, že sa pôjdem na blokovanie hranice pozrieť. No bolo tam viacej policajtov a novinárov ako protestujúcich. Podľa toho, ako to bolo medializované, očakával som veľký protest. Našťastie sa však nič také nedialo. Hranicu nikto neblokoval. Približne päť áut bolo odstavených pri najbližšom meste Salgótarjáne. Ľudia, ktorí okolo nich postávali, neboli hluční. Iba tam stáli a niekoľko zvedavcov sa nich pozeralo,“ hovorí Juraj Badinka, starosta obce Šiatorská Bukovinka.
„V obci sme nikdy nemali národnostné konflikty. Otvorenie hraníc sme privítali. Schengen nám priniesol výhody, ale aj nevýhody. Už dva razy nám vykradli stánok neďaleko hradu Šomoška. Naposledy pred dvoma týždňami. Zlodeji si odniesli nápoje, cukrovinky, tričká, suveníry. Spôsobili nám škodu za takmer 13-tisíc korún. Myslím si, že tí, čo stánok vykradli, pochádzajú z Maďarska. Naši maďarskí susedia majú k nemu bližšie ako my z dediny. No vykradnutie stánku nemožno pripisovať národnostnému konfliktu,“ dodal.
Postavili Most Priateľstva
Ak sa starostky Denisy Arvayovej opýtate na spolunažívanie Slovákov s Maďarmi, bez váhania odpovie, že lepšie by ani nemohlo byť. Priamo cez Slovenské Ďarmoty prechádza hranica medzi Slovenskou a Maďarskou republikou. V obci žije 530 obyvateľov a z nich má pätnásť percent maďarskú národnosť.
„Sme tu ako jedna veľká rodina. Máme zmiešané manželstvá, Slováci dochádzajú za prácou do Maďarska. Päť maďarských rodín sa prisťahovalo bývať k nám. S mestom Balassagyarmat máme podpísanú bratskú zmluvu. Organizujeme spoločné kultúrne aj športové podujatia. Veľmi ma vie rozčúliť, keď niektorí politici hovoria, že Slováci a Maďari sa nemajú v láske. Obyčajní ľudia vôbec nestoja o národnostné konflikty,“ zdôrazní starostka.
Podobný názor má aj starosta Bušiniec Miroslav Gomola. V septembri v tejto obci v okrese Veľký Krtíš postavili cez hraničnú rieku Ipeľ most. Nazvali ho Mostom priateľstva. Slúži na stretávanie rodín, známych a priateľov zo slovenskej a maďarskej strany. Starý most zničili počas druhej svetovej vojny. Aj keď obce Bušince a Nográdszakál sú od seba vzdialené len tri kilometre, ľudia z nich sa mohli stretnúť, len keď prešli približne päťdesiat kilometrov. Chodili cez hraničný prechod Kalonda.
