Deti vraj nehladujú
Traja chlapci si domáce úlohy musia napísať, kým je vonku vidno. Pri sviečkach im slzia oči. Niekedy nie sú v dome ani sviečky. Stopy po chudobe sú v ich príbytku viditeľné. Kuchyňu a izbu bez okien je ťažké vykúriť.
„Konečne ho žandári pustili. Bez neho by sme tu hádam aj pomrzli. Rád si vypije, ale dreva máme vždy dosť,“ povie matka troch detí. Jej druh vyberie z tašky konár a priloží do pece. Chlapci, dvojičky, si na piecke pečú zemiaky. Majú ich vo všedný aj sviatočný deň. „Nehladujú, keď navaríme, najskôr sa najedia deti, až potom my. Keď som chorá, Paľo im navarí. Chodí na fušky, aby sme mali čo do hrnca. Chlapci majú najradšej fazuľu,“ hovorí Alžbeta.
Má štyridsať rokov. Sotva váži štyridsať kíl. Zdravá výživa a normálne bývanie sa jej zdajú na míle vzdialené. Od prvého muža odišla. Vraj musela.
„Pil a hral na automatoch. Vyše roka som žila sama. Potom som začala bývať s Paľom. Tu, v jeho dome po rodičoch. Mal už tridsaťsedem rokov, bol starým mládencom. Na reči, že si rád vypije, som nedala. Veľa chlapov pije. Taký je svet. Paľo je dobrý, kým si nevypije. Ale keď mu pálenka pomúti rozum, zažijeme s ním všeličo. Nemám kam ísť. Kto by si zakvačil na krk tri deti?! Adrian a Patrik majú desať rokov. Robko dvanásť. Najstarší syn sa neznáša s mojim druhom. Aj na polícii ho udal. To nemal urobiť! Navravel im, že nás týra,“ posťažuje sa matka troch detí. V jej očiach sa skrýva smútok. Jej druh stojí opodiaľ a sleduje každé slovo. Pred dvoma hodinami sa vrátil domov. Od stredy bol v policajnej cele.
Muža obvinili z týrania
Vyšetrovateľ ho obvinil zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby. V policajnej správe stojí, že takmer dva roky v podnapitom stave bil a mučil svoju družku. Týral aj jej troch synov. Minulý rok ženu ohrozoval sekerou a do stehna jej zapichol vidličku. V lete tohto roku pichol nožom deväťročného chlapca do pravej nohy a staršieho strčil na zem, kde mu na nohe zahasil horiacu cigaretu.
„Ja ich mám rád, nikdy by som im neublížil Keď si vypijem, bývam zlostný, ale nikoho netýram. Chcem si nájsť robotu a začať slušne žiť. Chcem, aby mala Alžbeta s deťmi lepší život,“ hovorí štyridsaťjedenročný muž. „Je ponižujúce takto žiť. Som vyučený stolár, hádam si nájdem prácu a s pijatikou skoncujem. Ja by som bez nich nevedel žiť,“ sľubuje.
Alžbeta bieli zemiaky. Radšej sa postaví tak, aby nám nemusela hľadieť do očí. Uvedomuje si, že nemá kam ísť. Tu má aspoň strechu nad hlavou. Podlaha aj kredenc sú čisté. Snaží sa. Robí to, na čo jej stačia sily. Bojí sa, že príde o deti.
„S tou sekerou to bolo takto. Pohádali sme sa a ja som mu vykričala, že od neho odídem, lebo pije a nevie sa o nás postarať. Rozčúlilo ho to a priložil mi sekeru k ramenu. Nemyslel to vážne. A vidličku? Tú do mňa hodil. Tiež som ho provokovala s tým, že od neho odídem,“ povie potichu.
Na tri deti perie v ruke. V železnej vaničke, do ktorej si nanosí vodu zo studne. Slúži aj na kúpanie. No najskôr treba nahriať vodu a ako tak vykúriť skromný príbytok.
„Okná nám porozbíjali deti. Neďaleko je cigánska štvrť. Niektoré deti sú plané. Pribila som na ne fóliu. V nedeľu sa má ochladiť. Mám strach z mrazov,“ povie Alžbeta. Úbohé deti. Nie, to nie je tretí svet, to je Slovensko! Šíd. No pokojne by sa obec mohla volať Kokava nad Rimavicou, Ábelová, Chrťany, Rimavská Seč.
Chcela by pre synov lepší život
Paľovi hrozí pätnásťročné väzenie. O base nechce ani počuť. „Hádam majú tí policajti rozum. Nič som nespravil. Robko si to všetko vymyslel. Ale už som mu odpustil. Je ešte len chlapec a mňa nemá rád. Najradšej by bol, keby sa Beta vrátila k jeho otcovi. On si ho kupuje. Dá mu pár korún a chlapec mi hneď začne nadávať. Minule mi ani jesť nedovolil. Tak ma to rozčúlilo, že som mu povedal, že keď nebudem žrať ja, nebude ani on. Jedlo som vyhodil na dvor, susedia to videli a už bolo na nás zle. Chceme odísť zo Šídu. Spolu. Do lepšieho. V Ratke je vraj družstvo, majú tam aj voľný byt. Možno by sme si tam našli aj robotu,“ povie Pavel.
Adrian nám ukáže žiacku knižku. Má dobré známky. „Chcel by som byť doktorom,“ povie a odbehne k peci po ďalší pečený zemiak. Spáva v susednej izbe. Nie sú v nej ani kachle. Okno je prelepené fóliou. Na jednu posteľ si líhajú traja. Šaty majú na zemi. V izbe je len posteľ. Na dverách do susednej miestnosti je pribitá deka.
„Tam nie je nič, len odtiaľ fučí,“ povzdychne si Alžbeta. Namiesto dlážky je tam udupaná zem. Na nej sa povaľujú špaky.
„Ja dostanem 2900 a Paľo 1740 korún. Ťažko si z tohto plánovať lepšiu budúcnosť. Keby šiel Paľo do basy, tak sa asi zmárnim. Nemám kam ísť,“ povie hádam už po šiesty raz osudom ťažko skúšaná žena. Robko sa ešte nevrátil zo školy. Možno sa bojí prísť domov. Po dedine sa už rozkríklo, že Paľa pustili. Neďaleký sused Alžbetinu rodinu opísal jednou vetou: „Tí dvaja sú „degeši“, ktorí iba pijú a hádajú sa.“
Alžbeta už zrejme nedokáže zmobilizovať svoje sily a zabezpečiť pre deti lepšiu budúcnosť. Nie je spokojná so svojim terajším životom. Jej deti chodia v čistom oblečení, do ústavu ich nechce dať.
„Ľúbim ich, ale neviem ako ďalej. Napíšte tam, či by mi niekto nepomohol. Ja by som aj od Paľa odišla. Deti sú pre mňa najdôležitejšie. Len neviem, kam,“ povie nám pri aute. Potrebuje pomoc. Pomocnú ruku, strechu nad hlavou aj radu, ako vyžiť s troma deťmi. Možno sa nájde niekto, kto jej pomôže. Ľudia s citom, empatiou, ktorí vedia, že ľudskosť je aj o súdržnosti, viere a pomoci tým, ktorí to potrebujú.
