Prednedávnom obnovil rodičovský dom v rodnej Točnici. A tak po dlhom čase môžeme s akademikom Jurajom Hraškom diskutovať u nás v Novohrade v príjemnom vidieckom prostredí.
Sedeli sme pri peci a rozprávali sa pri jablkovom mušte. Len tak. O živote. A ako inak, reč prišla i na napínajúce sa slovensko-maďarské vzťahy. Tu v Novohrade, historickej župe rozdelenej do Slovenska i Maďarska, sa vždy schuti zasmejeme, ako nám „experti“ od poľskej hranice riešia problémy národnostného spolunažívania. Väčšina ľudí v prihraničnom pásme, ak pravda nesledujú aj nejaké iné ciele, má takú skúsenosť, že pokoj je dovtedy, kým si na ich úkor niekto nezačne prihrievať politickú polievočku. Ľudia, čo tu vyrástli, s tým majú osobné skúsenosti.
Zaspomínal si aj pán profesor. Vyrástol v takej bežnej dedinskej rodine. Jeho rodičia, no hlavne starí rodičia, si „užili maďarskej školy“. Aj jemu „politické šantenie“ s hranicami zasiahlo do života. Keď Lučenec zabrali Maďari, akurát išiel na strednú školu. Takže na gymnázium musel chodiť do podstatne vzdialenejšieho Zvolena a až po vojne mohol školu dokončiť v Lučenci. Aj napriek viacerým zlým rodinným i osobným zážitkom si dokázal zachovať nadhľad. Nikdy ho ani len nenapadlo zanášať paušálne politické nezhody do súkromného života bežných medziľudských vzťahov. V nadhľade mu pomohli časté prednáškové turné v cudzine i trojročná diplomatická prax veľvyslanca vo Švajčiarsku na prelome milénia.
Máte pocit, že v národnostne zmiešanom regióne sa ľudia slovenskej a maďarskej národnosti nedokážu navzájom dohodnúť? Že im tá druhá národnosť nejako veľmi prekáža?
- Odpoviem príkladom. Ani nie tak dávnym. Pred niekoľkými rokmi som sa spolu s manželkou zastavil v Kolárove u môjho priateľa Imricha Tótha. V tom čase bol primátorom mesta. Manželky nás nechali „úradovať“ s tým, že idú na kávu do miestneho hostinca. Keď sme prišli za nimi, upozornili ma na skupinu šiestich mladíkov, ktorí sedeli a rozprávali sa pri susednom stole. Zaujímavý nebol obsah rozhovoru. Ten sme ani nevnímali. Fascinoval nás ich konverzačný jazyk.
Jeden povedal niečo po slovensky a jeho priateľ reagoval po maďarsky. Po chvíli aj ten maďarsky hovoriaci prešiel na slovenčinu. Bolo to pre nich úplne samozrejmé. Ale pre nás s manželkou to bolo niečo, čo nás celkom ohromilo. Doteraz neviem, kto z nich bol maďarskej a kto slovenskej národnosti. Boli to priatelia a nerobili si problémy, kto je Maďar a kto Slovák. Materinské jazyky nehrali v konverzácii žiadnu rolu.
Títo mládenci si určite nerobia problémy s tým, či v učebnici vlastivedy je na prvom mieste uvedený slovenský alebo maďarský názov. Slovenských chlapcov zjavne netrápili ani spomienky na časy, keď ich starí rodičia, ak boli prichytení pri rozprávaní po slovensky, museli tisíc krát krasopisne napísať vetu „Nem szabat tótul beszélni, tót nem ember“. Slovenskí chlapci neposielali svojich maďarských priateľov za Dunaj. Veď všetci žili v Kolárove. Boli tam teda doma. Rovnako Slováci ako aj Maďari.
Národnostné cítenie má v tomto kraji pre ľudí veľký význam. Dokázalo by, bez zištných podnetov, poštvať suseda proti susedovi? Máte s tým nejakú osobnú skúsenosť?
- Som človek, ktorý ako vedecký pracovník býval často v zahraničí a bol v tom čase predstavovaný ako Čech, v lepšom prípade ako Čechoslovák. Sám sa považujem za hrdého Slováka, preto som trpezlivo vysvetľoval, kto sú Slováci a kto Česi. Môj priateľ z Prahy prof. Němeček bol hrdý Čech, avšak obaja sme boli hrdými občanmi vtedajšej Československej republiky. Myslím si, že tak, ako sme sa správali my dvaja – hrdý Slovák a hrdý Čech ako hrdí občania Československej republiky - by malo platiť aj teraz. Hrdými občanmi Slovenskej republiky môže byť nielen hrdý Slovák, ale i hrdý Maďar, ktorý je jej občanom.
Pamätám sa na hystériu sprevádzajúcu Viedenskú arbitráž v roku 1938 po nacionalistickom masírovaní svojimi politikmi a nadšenie maďarských občanov ČSR, s akým uvítali návrat do „anyaországu“. Vtedy som často chodieval s otcom do lučeneckého chotára, kde sme mali lúky neďaleko za mestom. Tam som mal dobrú možnosť pozorovať, ako sa počiatočné spontánne nadšenie lučenských Maďarov menilo na skepsu. „Minden drága, visza Prága,“ hovorievali si po opadnutí vlny nadšenia novopečení Maďari. Aká bola príčina? V Maďarsku sa žilo podstatne horšie ako na Slovensku a koniec-koncov, Horthy mal aj iné názory na demokraciu, než na aké boli zvyknutí občania v demokratickej ČSR. Slovákov, ktorí ostali na území začlenenom do Maďarska sa nikto nepýtal, aký názov v učebnici má byť na prvom mieste – všetci sa jednoducho stali Maďarmi a školy mali len s vyučovacím jazykom maďarským. Nespomínam tieto skutočnosti preto, že sa ich Slováci majú držať, ale preto, že sa ich musia vyvarovať.
Väčšina Slovákov má z minulosti ťažké srdce za násilné vyučovanie v maďarčine. Aspoň tu v pohraničí o takýchto skúsenostiach ľudia neraz dosiaľ hovoria. Mnohí slovenskí Maďari zas vravia, že teraz nemajú dostatočnú možnosť uplatniť sa s používaním svojho rodného jazyka. Zvykne sa tým odôvodňovať aj požiadavka na kultúrnu autonómiu. Ste aj pedagóg. Ako vnímate tento problém?
- Častým argumentom Slovákov proti možnej nadutosti Maďarov býva: „Čo sa Maďari naparujú, však Budapešť sme im postavili my, Slováci!“ Je to pravda, ale prečo to bolo tak? Ako exaktný vedec som totiž vždy hľadal príčinné súvislosti. Môj nie tak dávno postavený dom mi totiž stavali Maďari.
Nazdávam sa, že hlavnou príčinou spôsobilosti ľudí z niektorých krajov len na manuálne práce bola i je neznalosť štátneho jazyka. Vtedy u mnohých uhorských Slovákov a teraz u mnohých slovenských Maďarov. Obyvatelia slovenskej časti vtedajšieho Uhorska, najmä z Liptova, Oravy a Kysúc, nemali pre neznalosť štátneho jazyka možnosť iného zamestnania. Tento handicap teraz zažívajú niektorí naši občania maďarskej národnosti. Neznalosť slovenčiny im obmedzuje ekonomický priestor teritoriálne a odsudzuje ich na prevažne manuálne práce v poľnohospodárstve alebo stavebníctve. Prípadne odchádzajú pracovať do priemyselných podnikov v Maďarsku.
Neviem pochopiť kŕčovité odmietanie politikov ako aj časti pedagógov, aby si žiaci maďarskej národnosti na školách s vyučovacím jazykom maďarským dokonale osvojili slovenčinu ako štátny jazyk. Mimochodom, všetci politici Maďarskej demokratickej koalície hovoria perfektne po slovensky. Niektorí dokonca bez ich typického prízvuku. Ak už sú nejaké predsudky, že sa slovenčina gramaticky etablovala len nedávno, ostáva tu fakt, že slovenčina patrí do okruhu slovanských jazykov. A slovensky sa dohodnete nielen u nás, ale aj v Česku, Chorvátsku, Poľsku, na Ukrajine i v Rusku. Je pre Maďarov zanedbateľné mať možnosť uplatniť sa v takomto rozsiahlom ekonomickom priestore? Vedieť po slovensky predsa v žiadnom prípade neznamená, že ten kto hovorí aj touto rečou, už prestáva byť Maďarom.
A čo si myslíte o autonómii?
- Prospech z autonómie rozhodne nebudú mať prostí občania. Tí by autonómiou len utrpeli. Pripomína mi to situáciu z konca tridsiatych rokov minulého storočia, keď počiatočné nadšenie po pripojení hraničného pásma nášho územia k Maďarsku bolo vystriedané sklamaním. Nedávno mi pri rozhovore jeden z diskutujúcich položil otázku, či považujem referendum o autonómii za legitímne. Moja odpoveď bola, že ak bude dostatočný počet občanov, ktorí budú vypísanie referenda požadovať, potom je jeho vypísanie, samozrejme, legitímne. Poznamenal som len, že pred hlasovaním by si každý mal položiť otázku: „Predám dopestovanú papriku výhodnejšie v Szegede alebo v Liptovskom Mikuláši?“ Prítomní sa zasmiali a bolo po diskusii o referende.
