Adopcia by bola na dlhé lakte
Vo štvrtok podvečer fúkal v Štrkovci studený vietor. Svietilo sa v každom druhom dome. Dym z komínov stúpal k oblohe.
„Ľudia šetria. V peciach a kotloch popália všetko, čo sa dá. Doba je zlá. Na nezamestnanosť sme si však už pomaly zvykli. Človek si časom zvykne na všetko. Fürjéšovci bývajú v tomto dome. Sú to poriadni ľudia, dali domov sirote,“ vychŕlila jedným dychom pani, ktorá nám ukázala cestu k rodinnému domu Fürjéšovcov.
Privítali nás srdečne. Len sa čudovali, že ich rodina by mohla byť dôvodom na článok v novinách. „Nespravili sme nič výnimočné. Len to, čo by hádam urobila väčšina z nás. Andrejka nás potrebovala. Veď už ako trojročná bola naša. Viac bola u nás ako u starej mamy,“ povedala nám hneď pri dverách domáca pani. Keby mala pravdu, detské domovy by nepraskali vo švíkoch. Ktovie, ako by sa bol vyvíjal osud blonďatej Andrejky.
„Bol to zvláštny pocit, keď sa ma ľudia zo začiatku pýtali, prečo to robíme. Bolo mi to nepríjemné. Tá otázka mi pripadala hlúpa. Nevedela som na ňu odpovedať. Po čase som si však zvykla. Andrejka je u nás už siedmy rok. V pestúnskej starostlivosti. Inak to nešlo, lebo jej otec žije. Je v ústave a s adopciou by to bolo na dlhé lakte,“ hovorí matka troch detí.
Keď mala dva roky, zomrela jej mama
Osudy ľudí bývajú rôzne. Smutné aj veselé. Andrejkin bol do šiestich rokov skôr smutný ako veselý. Keď mala dva roky, zomrela jej mama. Obesila sa. Nedokázala sa popasovať so životom. Aj keď sa na dcérku veľmi tešila, nemala síl skoncovať s alkoholom. Andrejku začala vychovávať stará mama. Milovala svoju vnučku a robila, čo mohla. Alkohol bol však prekliatím rodiny. Prepadol mu aj jej syn. V dome bola často zvada. A tak sa stávalo, že najskôr len cez víkendy, potom už aj cez týždeň si Andrejku brávala domov jej obľúbená pani učiteľka.
„Starká jej nabalila tašku a Andrejka sa k nám tešila. Okúpala som ju, hrala sa s deťmi a bola šťastná. Keď mala šesť rokov, zomrela aj jej stará mama. Dievčatko nemalo kam ísť. Zvolala som rodinnú radu a opýtala som sa, čo budeme robiť ďalej. Rozhodli sme sa hneď. Andrejka u nás ostala natrvalo. Vlastne sa toho ani veľa nezmenilo. Len už prestala chodiť domov. Domov mala u nás. Už predtým ju moje vlastné deti Andrejka a Lacko brali ako svoju sestru,“ objasňuje začiatky žena s veľkým srdcom. A tak dostala Andrejka Trenková z Kerepca nový domov. Keď po prvý raz povedala svojej učiteľke mama, tej sa od dojatia zarosili oči. „Nikto ju do toho nenútil. Povedala to spontánne. Bolo to pre ňu samozrejmé. A mne bolo dobre na duši,“ hovorí pani Alžbeta.
Jej manžel Ladislav si malú okaňu taktiež obľúbil. „Je to naša krv. Pochádza z mojej rodiny. Nezniesol by som, keby vyrastala v domove. Staršie deti študujú v Maďarsku. Dcéra už má aj svoju rodinu. Andrejka je také šidlo, je jej plný dom a nám je aspoň veselo. Len keby sa viac chcela učiť. Niekedy presedíme nad knihami aj tri hodiny, no výsledok nie je taký, ako by sme si želali,“ povie s úsmevom na tvári domáci pán.
Svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala
„Keď sa ma jedna pani, ktorá tiež mala rozhodujúce slovo pri tom, či nám ju zveriť do pestúnskej starostlivosti, opýtala, či máme podmienky na jej výchovu, povedala som jej toto: „Keď kúpime banány, budú na ne traja. Možno nájdete pre ňu rodiny, kde bude na ne sama, ale viac lásky nikde mať nebude. No nepýtajte sa ma na to, či ich ľúbim rovnako, alebo či som niekedy medzi nimi robila rozdiely. Mám tri deti. Všetky sú moje a tak to aj ostane. Navždy,“ povie rozhodným hlasom najskôr učiteľka, dnes už Andrejkina mama.
Andrejka chodí do siedmej triedy. Zatiaľ nevie, čím chce byť. Pomáha pri varení, pečení, upratovaní.
„Som tu doma. Mám tu svoju mamu, Laci báčiho, súrodencov. Neviem si predstaviť, že by som žila niekde inde,“ hovorí. Vie, že spolužitie s touto rodinou sa neskončí jej osemnástinami. Navždy bude pre nich ich dcérou. Je siedmačku a celý život má pred sebou. S radosťami i problémami sa má s kým podeliť. „Keby ma život ešte raz postavil pred podobnú situáciou, určite by som nezaváhala. Postarala by som sa aj o ďalšie dieťatko. Či už ako pestúnka alebo ako mama,“ povie pevným hlasom pani Alžbeta. Lásku dáva nielen svojim trom deťom, ale aj ďalším dvadsiatim. Dnes už ako riaditeľka v tunajšej materskej škole.⋌
