Mnohé regióny živili nádej na rozvoj, veď v rámci Európskej únie sú podporované všetky regionálne osobitosti a trh pre predaj ľudového umenia sa našim vstupom do únie podstatne rozšíril. Schengen odbúral colné bariéry a o pár dní sa zavedením eura zotrú aj obchodné komplikácie spojené s rozdielnou menou. No ženy z rázovitej obce Hriňová, také, čo by sa ľudovému umeleckému remeslu i slovesnému a hudobnému folklóru vedeli venovať i profesionálne, veru nežiaria optimizmom.
Nemá prácu vo svojom odbore
Andrea Šuleková s miestnym folklórnym súborom v podstate vyrastala. Za svojho tanečného partnera zo súboru sa nakoniec i vydala. Sobáš s etnografiou potvrdila aj štúdiom na vysokej škole. Na katedre národopisu v Nitre. Teraz má krásneho syna, muža folkloristu, ale nemá prácu v odbore.
„To, čo som sa naučila v súbore i na vysokej škole, ma uživiť nedokáže. V škole v Nitre sme mali veľa praktických cvičení. Dokážem vyrábať postavičky z kukuričného šúpolia, ozdoby zo slamy i rôzne iné ľudovým remeslom inšpirované predmety. Normálne zamestnanie vo vyštudovanom odbore si u nás zohnať neviem. Angažujem sa aspoň v materskom centre. To sme si my, hriňovské ženy, na materských dovolenkách, vytvorili pre sebarealizáciu. Nikto nám neprispel ani korunou. Pomáhame si a učíme sa tam jedna od druhej. Niečo z toho, čo vyrobím, dokážem aj predať. No uživiť by som sa tým určite nedokázala,“ tvrdí Andrea, ktorá by prácu vo svojom odbore privítala.
Otvorila si ateliér
Veronika Renčková, hoci folklór neštudovala, sa umeleckým remeslom živí už od roku 1997. V Kriváni, v najbližšej obci pri frekventovanej hlavnej ceste, si otvorila ateliér. V tvorbe sa snaží odraziť od staroslovienskych tradícií, no inovuje ich podľa svojich predstáv. Svoje výrobky, bábiky, obrázky a podobne má aj na internete. Pokúša sa obchodovať v rámci celej únie. V živote, podobne ako v umení, razí svojrázny štýl.
„Spolu s ďalšími prírodou očarenými ľuďmi sa snažíme na Očovských lazoch vytvoriť komunitu orientovanú na súlad tvorivosti a prírody. Neviem celkom presne pomenovať, čo od života a umeleckej tvorby chceme. Skôr dokážeme povedať, čo nechceme,“ hovorí Veronika.
Jej mama Zuzana, vyzerajú však skôr ako sestry, učí v materskej škole. „Mňa na ľudové remeslo naviedla dcéra. Darmo sa bráni. Skôr ako podpolianskemu sa venuje staroslovienskemu folklóru. Vidno to na jej celej tvorbe. Má pravdu v tom, že náš folklór je spojením rôznych kultúrnych vplyvov. No to staroslovienske ju asi trvale poznačilo. Len neviem, či ju to dokáže uživiť. Ja učím v Detvianskej Hute. Starí ľudia hovoria, že teraz je to ako počas vojny. V dedine sú len deti, ženy a starci. Chlapi chodia na zárobky do zahraničia. Deti koľkokrát plačú, keď musia ísť zo školy domov. Ľudia teraz dobre nežijú. V takej atmosfére začína, a v Detvianskej Hute už veru začal, dominovať alkohol,“ zamýšľa sa nad súčasným osudom ľudí z vrchov učiteľka Renčková .
„Niekde už aj do škôl zaviedli výučbu tradičných folklórnych techník,“ zapája sa do rozhovoru ďalšia učiteľka, teraz už na dôchodku, Agnesa Minčíková. V živote už skúsila kadečo. Narodila sa v hriňovskej osade Jaseňovo. Vyrastala v Česku, kam jej rodičia odišli za prácou. Vydala sa na Gemeri. V Sirku učila po skončení pedagogickej školy. Muž bol synom gréckokatolíckeho farára a tak zakúsili, hlavne po roku 1950, naozaj všeličo. Teraz žije v Hriňovej u syna. Hoci jej zdravie robí problémy, stále háčkuje a vyšíva. Rôzne dečky, anjeliky a podobné ozdobné i úžitkové predmety. Všetko inšpirované tradičným ľudovým remeslom. Niečo si tým aj privyrobí, no väčšinu rozdá, lebo obchod s ľudovým umením nemá žiadnu koordináciu. Samotní výrobcovia umenia robia, preto nemajú čas predávať svoje produkty. A keby si čas aj našli, na rozbehnutie obchodu nemajú kapitál. K výrobkom tohto štýlu sa preto dostanú len zákazníci, ktorí už vopred vedia, kde ich majú hľadať.
Nemajú veľa možností
Ústredie ľudovej umeleckej výroby má svojich stálych remeselníkov. Je to vlastne jediný tradičný predajca slovenského ľudového remesla do zahraničia. Je však príliš konzervatívne orientovaný a hľadá len výrobky tvorené tradičnou výrobnou technológiou. Nových výrobcov veľmi nepotrebuje a ani podmienky im neponúka výhodné. Tvrdia to svorne všetky prítomné hriňovské ženy.
Podobne sú na tom aj tunajší chlapi. Väčšina z nich robila v podpolianskych strojárňach. Tu v Hriňovej aj v neďalekej Detve. No po krachu fabrík skoro všetci o robotu prišli. Ľudové umenie majú v krvi. Takisto ako tunajšie ženy. Dobre by im veru padlo aspoň niečo si tradičným remeslom privyrobiť. Viacerí aj vyrábajú, no ekonomický efekt z toho nie je takmer žiadny. Svoje výrobky totiž nevedia efektívne predať.
Robia doma. V podstate na kolene. V panelových bytoch na sídlisku čarujú priam zázraky. Mnohí sa rovno od sústruhu dokázali posadiť k drevenému polenu a raz-dva mu vedeli vdýchnuť dušu. Takú rázovitú, vrchársku. Takú, čo nikde inde vo svete nenájdete. Drevené fajky, betlehemy či folklórne postavičky napríklad od takého Jana Čipčalu by bral aj náročný zberateľ. No ako sa k nemu do hriňovského paneláku dopracuje?
Je čas vianočný. Čas, v ktorom obdarúvame svojich blízkych. Ešte pred pár rokmi išlo v takomto období umelecké remeslo na dračku. Teraz tomu tak nie je. Aspoň nie v tomto, folklórom bohato obdarenom kraji. Ľudové remeselníčky z Hriňovej vedia, že čas, ktorí strávili v miestnej knižnici rozhovorom so mnou, im neprinesie žiadne ekonomické straty. Lebo obchod s umením na juhu Banskobystrického kraja zamrzol.
