Toto prastaré strelecké umenie skončením vzájomných bojov hradných pánov a honosných zámockých poľovačiek nadobro nezaniklo. Nie je to však tak, že by sa luky a kuše natoľko zmodernizovali, aby ich bolo počuť v šírom okolí Divínskeho hradu. To len Štefan Kocúr, jeden z klubu tunajších lukostrelcov, majster na výrobu lukov a kuší, je taký „kunštár“, že dokáže vyrobiť aj skutočné mažiare. Delá sú to síce malé, sotva by hrubé kamenné múry stredovekého hradu preborili, no dokážu narobiť poriadny hluk a dym. Takto hlučne vraj otvára dvanásťčlenný lukostrelecký klub z Divína každé svoje súťažné či prezentačné podujatie. Nebolo tomu inak ani pred nedávno skončenými Vianocami.
„Je nás dvanásť a stretávame sa z času na čas. Takéto podujatia pod našim hradom robievame dva - trikrát do roka. Musíme si niekde nacvičiť streľbu i zmerať sily. Prostredie tu na nádvorí kaštieľa je na lukostreľbu ideálne,“ víta nás predseda klubu lukostrelcov Juraj Kocúr. Popri hradbách sú rozostavené terče. Strelcov je už na prvý pohľad o hodne viac ako dvanásť. Strieľajú na rôzne vzdialenosti. Najvzdialenejší terč je od povrazu, za ktorý sa už nesmie, približne päťdesiat metrov.
„Je tu viac strelcov ako má náš klub členov. Máme tu aj hostí. A aj takýchto začínajúcich lučištníkov,“ ukazuje na približne štvorročného šarvanca pobehujúceho s lukom Janko Kapec, podpredseda a pokladník klubu. „Máme aj zahraničné kontakty. Veľmi dobre spolupracujeme s jedným lukostreleckým klubom z Fínska. Prídu na každú akciu, na ktorú ich pozveme. Na budúci rok sa aj my chystáme na návštevu k nim,“ vysvetľuje ďalej, zatiaľ čo ja nestačím žasnúť nad presnosťou strelcov a rozmanitosťou používaných zbraní.
Je evidentné, že väčšina lukov nie je žiadnou hračkou, ale skutočnou zbraňou. Najmodernejšie sú vybavené špeciálnymi mieridlami. Na najpresnejšiu streľbu sa dokonca používajú laserové zameriavače a špeciálne napináky tetivy. No to už asi nemá veľa spoločného so stredovekou romantikou, pomyslel som si.
„Viete, sú dva základné typy lukov,“ vysvetľuje predseda klubu, akoby čítal moje myšlienky. „Takýto krátky a prehnutý do tvaru E, to je rímsko-tatársky typ. Druhý typ je anglický longbow. Ten, ako už názov hovorí, musí byť dlhý. Veľakrát až nad dva metre. Rozdiel medzi nimi je nielen v dĺžke, ale najmä v dynamike. Z rímsko-tatárskeho, teda dvakrát prehnutého luku, dostáva šíp aj takzvanú reflexnú rýchlosť. To spôsobuje ten druhý ohyb a preto môže byť luk oveľa kratší a aj tak má vyššiu razanciu ako anglický luk s jedným ohybom. Na anglickom vzrastá rýchlosť vystreleného šípu dĺžkou luku. No a tie nové luky, to sú už výsledky špeciálnych technických štúdií. Razanciu majú takmer ako kuša,“ zaškoľuje ma Juraj Kocúr.
Nové typy lukov sú už aj poriadne drahé. No nielen preto v divínskom klube, aspoň podľa vybavenia sa to zdá, prevládajú viac klasickejšie formy. Sú za tradície a keďže sídlia pod zrúcaninami stredovekého hradu, aj sa im patrí držať sa historických predlôh. Možno je streľba z takýchto zbraní menej presná, no určite má v sebe oveľa viac romantiky a je aj divácky atraktívnejšia. Vravia, že pripojiť sa k nim môže každý záujemca. Treba vraj mať výdrž, zaobstarať si luk alebo kušu a zaplatiť do klubu členské. S lukom či kušou mu vedia pomôcť. Veď Štefan Kocúr vyrába nielen delá, ale aj nádherné historické repliky a moderné podoby týchto tichých zbraní. A aby to bolo humánne, vo väčšine takýchto klubov platí záväzok: Nestrieľať na živé terče!
