Porodila šesť detí, stará sa len o tri
Porodila šesť detí. Vychováva tri. Jedno je v ústave a dve v starostlivosti otca. Ešte donedávna táto tridsaťtriročná žena bývala v dome bez okien a elektriky.
„V noci som pri postieľke najmladšej dcéry pálila sviečky. Kvôli potkanom. Boli všade. Bála som sa, že malú pohryzú. Už som si chcela siahnuť na život, fakt som nevedela, ako ďalej. Žili sme horšie ako zvieratá. Bol to každodenný boj o prežitie. Potom sa nad nami zľutovali moji kmotrovci. Prichýlili ma v dome, kde býval ich syn. Ten odišiel do Anglicka. Keď sa vráti, musíme sa odtiaľto vysťahovať. No nemáme kam ísť. Nechcem prísť o deti. O tri som už prišla. Netajím sa, že aj vlastnou vinou,“ hovorí Aneta Botošová.
Prvé dieťa porodila, keď mala pätnásť rokov. Skončila len základnú školu a doteraz nikde nepracovala.
„Tie ženy sú chudery, sami sa ponúkajú. Idú s chlapmi aj za päťdesiatku. No čo majú robiť. Otcovia ich detí sa na nich vykašľali, milenci nasľubovali hory-doly a potom zdupkali,“ okomentoval realitu mnohých tunajších žien približne päťdesiatročný muž postávajúci pre miestnymi potravinami.
„Každý chlap v našej dedine môže mať, akú chce. Mladú aj starú. Tak veru. Stačí zaplatiť,“ pritakáva mu kamarát.
Dcérka zaostáva vzrastom aj rozumom
V dome, v ktorom býva Aneta a jej tri deti, bola v stredu popoludní zima. „Ešte som nezakúrila. Nemám drevo. Každý deň chodím do lesa. No haluze, ktoré donesiem na vozíku, sotva vydržia do rána. Starosta dáva, ale len vyvoleným,“ hovorí. „Tým, čo zaplatia. Miestna urbárska spoločnosť predáva lacno. Desať metrov za šesťtisíc korún. To už aj s furmankou a dovezením priamo do dvora,“ ohrádza sa Tibor Ottmár, starosta Trenča. Podľa neho nemožno tunajších Rómov vykresľovať ako pasívne obete diskriminácie. „Za mnohé si môžu sami. Pri domoch majú veľké záhrady, v ktorých rastie buriny. Základné potraviny si môžu dopestovať. Hladovať vôbec nemusia,“ dodá.
Aneta má na rukách najmladšiu dcérku. Volá sa Klaudia. Má štyri roky. Váhou aj výškou pripomína ročné dieťa.
„Nehovorí a potravu prijíma len z fľaše, alebo takú, čo jej požujem. Má trpasličiu chorobu. Narodila sa mi v siedmom mesiaci. Vyžaduje si dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť. Nechcem ju dať do ústavu. Deti sú pre mňa všetkým,“ hovorí Aneta. O jednu posteľ v dome sa delia traja. Aneta a jej dve staršie deti. Osemročná Slavomíra a štrnásťročný František.
„Pred dvoma rokmi, bolo to pred Vianocami, mi zavolali z detského domova. Anetina dcéra chcela prísť domov. Chcela vidieť matku. Keď videla, v akých podmienkach bývajú, ušla. Obec ju na vlastné náklady odviezla do domova,“ hovorí starosta.
Tí šikovnejší za prácou vycestovali
V Trenči žije 418 obyvateľov. Z nich je deväťdesiattri percent Rómov. Tibor Ottmár je starostom už devätnásty rok.
„Už mi stačilo. Ťažkú dobu žijeme. Kedysi Rómovia, ktorí majú len základné vzdelanie, pracovali na miestnom družstve. Na poli aj v maštali. Každý mesiac dostali výplatu a prežili. Družstvo skrachovalo a oni si nevedia nájsť adekvátne zamestnanie. Tí šikovnejší odišli za prácou do iných miest, alebo do zahraničia. Nedávno odišlo sedem rodín do Anglicka. Vzdelanie je podľa mňa to, čo im môže priniesť svetlejšiu budúcnosť. Ale veci treba pomenovať pravým menom. Deti z tých rodín nevidia nič dobré. Prídu domov, do zimy, medzi opitých dospelých. Namiesto kníh zoberú káričku a hybaj do hory po drevo, aby ich mladší súrodenci nepomrzli. No sú aj výnimky. Poznám deti, ktoré žijú v absolútnej chudobe a majú dobré známky,“ zamýšľa sa starosta.
Tvrdí, že aktivačné práce nie sú riešením, ale na niečo poslúžia. „Minimálne si ľudia uvedomia, že ak chcú niečo navyše, musia ráno vstať a ísť pracovať. Teraz máme osemnástich, starajú sa o poriadok v dedine,“ hovorí.
Ťažko niečo plánovať, keď nieto čo do hrnca
Aneta už vraj prestala dúfať, že sa bude mať lepšie. Bieda na ňu cerí zuby z každého kúta. Materiálna aj tá duchovná.
„Chcela by som začať odznova. Spravila som už mnoho kotrmelcov. Pôrod v pätnástich rokoch, nevydarené vzťahy, odlúčenie od detí, chýbajúce vzdelanie... Dosť toho bolo. Ale nechcem takto žiť donekonečna. Dostávam menej ako šesťtisíc korún. Klaudia potrebuje plienky, deti peniaze do školy, aj na nájomné treba. Z tých peňazí sa fakt nedá vyžiť,“ horekuje. Túži po lepšom živote. Po vlastnej streche nad hlavou. No nemá kam ísť. Ani bývať, ani pracovať. Už ju neobmedzuje len vzdelanie, ale aj malá Klaudia. Zaostáva vzrastom i rozumovo. Chýba jej postieľka, jedlo, šatstvo, peniaze... Ťažko si plánovať budúcnosť, keď nieto čo do hrnca ani do pece.
„Kým donesiem drevo, trvá mi to aj tri hodiny. Potom rýchlo zakúriť, navariť, vodu zohriať, prebaliť malú. Stále ten istý kolotoč. Keď sme bývali v tom dome bez okien a spávali na zemi, boli chvíle, keď sa mi nechcelo už ani žiť. No potom som sa pozrela na moje deti, zaťala zuby a drhla ďalej. Chodila som šúchať koberce, rýľovať záhrady, aby sme mali na jedlo. Teraz je to už lepšie. Ale nemôžem tu byť navždy. Keby mi nejakí starší ľudia dali strechu nad hlavou, doopatrovala by som ich,“ hovorí Alžbeta. Jej rodičia bývajú o tri či štyri domy povyše. Sami vraj trú biedu a býva u nich Alžbetina mladšia sestra. Na tieto dvere klopať a žiadať o pomoc nemôže.
Možno sa nájde niekto, koho jej príbeh osloví a pomôže jej.
