Práve mal nastúpiť do školy. Veľmi sa tešil. No v školskej lavici dlho nevydrží. Len tri dni do týždňa. Choroba je neúprosná. Liečia ho v Prahe. Pomáhajú nám členovia občianskeho združenia Svetielko nádeje. Odvezú nás do Prahy, aj mi zaplatia ubytovanie, aby som mohla byť pri synovi. Pán primár Pavol Bician je veľký človek. Pomáha nám aj nad rámec svojich povinností. Bez takýchto ľudí by sme to zrejme nezvládli,“ hovorí Estera Šerešová, Emanuelova mama.
Napriek bolestiam a mnohým odriekaniam je Emanuel úžasný bojovník. Od júla roku 2007 toho vytrpel naozaj dosť.
„Najskôr sme si mysleli, že je to úpal. Potvrdila nám to aj lekárka. Predpísala nám lieky a poslala nás domov. No vysoké teploty neklesali. Zistili, že ma vysokú sedimentáciu. Bol to tumor. Veľký! Meral sedemnásť krát dvanásť centimetrov. Možno keby sa skôr určila správna diagnóza, všetko by bolo dopadlo inak. Môj syn mal onkologické ochorenie už vo štvrtom štádiu. Metastázy zasiahli pľúca. Najskôr museli lekári zmenšiť nádor, aby ho mohli operovať. Absolvoval chemoterapiu. Osem cyklov,“ hovorí statočná žena.
Emanuelova liečba sa začala za päť minút dvanásť. Choroba už bola v takom štádiu, že by stačili možno len dva týždne a metastázy by sa rozšírili nielen do pľúc, ale možno aj do celého tela.
„Ktovie, ako dlho rástol nádor v jeho tele. Bojím sa, aby to nebolo dedičné, možno by som už nebola taká statočná,“ povzdychne si Estera.
Operovali ho v decembri v roku 2007 v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici.
„Na Mikuláša. Deti si išli po darčeky a Emanuel sa chystal na operačnú sálu. Bol veľmi rád, že mu pán primár dovolil zájsť si ešte po balíček,“ hovorí Emanuelova matka.
Keď sa telíčko chlapca strácalo na veľkej nemocničnej posteli a spod pyžamka mu vytŕčali kadejaké hadičky, keď nevládal nič zjesť, plakala.
„Môj syn ma utešoval, hovoril mi, že on nás tu nenechá. Viete, ako som sa vtedy mohla cítiť?“ hovorí Estera.
Smutná diagnóza ešte viac zomkla rodinu. Zdravotný personál si chlapča obľúbil. Potom, čo o ňom písali novinári, mu ľudia z celého Slovenska držali palce. Aj teraz to potrebuje.
„Je na tom zle. Preto sa nečudujte, že som si poplakala aj ponadávala, keď som si v novinách prečítala, že môj syn boj s chorobou vyhral. Nie je to pravda. Život mu visí na vlásku,“ hovorí Estera. Aj novinári sú len ľudia, robia chyby. Niektoré bolia. Zvlášť, keď ide o život. Patrí vám môj obdiv, poklona aj ospravedlnenie, pani Estera.
Emanuelova liečba je finančne náročná. Rodina robí, čo môže, no nestačí to. Peniaze potrebujú ako soľ. Bez pomoci dobrých ľudí to rodina sotva utiahne.
„Smutná diagnóza posunula môjho syna vyššie. A aj nás, jeho blízkych. Emanuel predčasne dospel a uvedomil si, že človek je pominuteľný. My sme pochopili, čo je v živote najdôležitejšie,“ dodá Emanuelova matka.
Vo februári ide Emanuel opäť do Prahy. Rodičia dúfajú, že liečba pomôže.
