„Vyrastal som na Soliskách. Na samote medzi Jelšovcom a Maškovou. Už ako chlapec som rád vymýšľal. Pamätám si, že na mláťačkách boli železné gule. Priviazali sme na ne špagát a pretekali sme sa, kto ďalej zahodí. Odniesli si to okná aj dreváreň. Nikdy nezabudnem na moju starú mamu a jej varovanie. Pozerala sa na moje ruky, pokrútila hlavou, povzdychla si a povedala mi: Janko môj, ty máš obidve ruky ľavé. Teba bude musieť živiť hlava a nie dlane. Jej slová som si zobral k srdcu. Keď mi do očí frkla malta, prestúpil som z učilišťa na priemyslovku. No a neskôr som to poistil vysokou školou,“ s patričnou dávkou humoru spomína na roky mladosti pán Ján. Ani na dôchodku ho humor neopúšťa. Hovorí, že je dôležitý ako soľ. „Potrebujeme ho k životu. Veľa som toho prežil, viem, o čom hovorím,“ dodá vynálezca aj expert na strechy.
Najslávnejšia strecha
Jeho najslávnejšou strechou vraj bola tá, čo je na obchodnom dome v Lučenci. „Ďakovali mi za ňu až z Ústredného výboru Komunistickej straty Sovietskeho zväzu. Mne, nestraníkovi a veriacemu človeku, čo chodil do kostola,“ zasmeje sa.
V roku 1988 bolo v Arménsku zemetrasenie. Mnoho rodín zostalo bez strechy nad hlavou. Ján nemohol jednu noc zaspať. Tuho rozmýšľal. Tentoraz však nie nad zlepšovákom, ale nad tým, ako prejsť súdruhom cez rozum.
„V lučenskom Priore zatekala strecha. Problém zatekania som vyriešil. No odmenu mi vedenie obchodného domu nie a nie vyplatiť. Stále len ďakovali a k plateniu sa nemali. Na druhý deň som zavolal riaditeľovi a povedal som mu, že ak mi dá odmenu, kúpim v obchodnom dome hračky a pošlem ich deťom do Arménska. O dva dni už moje hračky putovali v drevených bedniach do Arménska,“ hovorí.
Ani peniaze za vyriešenie zatekajúcej strechy na Dome odborov v Banskej Bystrici si neužil. Desaťtisíc daroval na kúpu televízoru do Detského domova v Heľpe.
„Ale na Kubu som vycestoval. Za odmenu. Ako najlepší zlepšovateľ v stavebníctve na Slovensku. Vymyslel som špeciálny šalung na základnú pätku. Odborníci z Nemecka o ňom povedali, že je to najrýchlejšie debnenie vo svete,“ hovorí vynálezca.
Z fliaš vyrába hračky
Má šesťdesiattri rokov a už je na dôchodku. V posledných rokoch sa venuje vymýšľaniu jednoduchých logických hier pre deti. Vyrába ich z plastových fliaš, čiže z odpadu. V hlave ich má desiatky. Niektoré z nich sa už aj dostali medzi deti.
„Dnešné deti väčšinu času trávia za počítačom alebo pred televízorom. Chýba im kontakt s rodičmi, nápaditosť. Moje hry sú netypické, jednoduché a zaujímavé. Môžu si ich zhotoviť sami, ale aj spolu s rodičmi. Jednu som nazval Hala – bala, druhú Mini basketbal. Pomyselný kôš nahrádza výrez v PET fľaši. Keď sa doň hráč trafí, loptička vypadne cez spodnú, tiež narezanú časť fľaše. Padá do papierovej podložky od vajíčok, na ktorej si môžeme jednotlivé políčka farebne odlíšiť a priradiť im rôzne body. Vyhráva ten, kto nastrieľa najviac bodov,“ vysvetľuje princíp jednej zo svojich hier dôchodca. Hry by pre deti mohli byť oživením a určitou alternatívou k súčasným hrám.
Vytvoril aj slnečnicový kalendár
Jeho najmilšie kvety sú slnečnice. Na poliach v okolí Jelšovca a Veľkej nad Ipľom je ich dosť. Ján ich vytvaroval na všetky spôsoby a nafotil z nich kalendár. Nuž, tomu sa hovorí originálny nápad.
„V mojom kalendári sa slnečnice na ľudí usmievajú aj mračia. Podľa toho, ako svieti slniečko. Majú rôzne tváre. Podľa toho, aký mesiac predstavujú,“ vysvetľuje. V októbri slnečnice v kalendári smútia za slniečkom a tak majú smutný úsmev, naopak v máji ukazujú srdce.
Unikátne nálezy na cintorínoch
Zaujíma sa aj o históriu. Cintoríny ho zvlášť priťahujú.
„Nájdete na nich veľa zaujímavých historických pamiatok. Na jar v roku 2002 som náhodou zastal pri cintoríne v Haliči. Chcel som si pozrieť domček s nápadnou strmou strechou. Vtedy som ešte netušil, že je to hrobka Forgáchovcov z prvej polovice 19. storočia, ktorá má kamennú strechu. Je to rarita. Podobne ako náhrobný kameň na cintoríne vo Veľkej nad Ipľom, ktorý má neuveriteľných dvadsať miliónov rokov. Je to skamenelina. Voľakedy to bol strom, ktorý po výbuchu sopky nasiakol kyselinou kremičitou. Našiel som tu aj hrob rytiera Viliama Mertensa, poľného maršála a veliteľa jedenásteho pešieho pluku, držiteľa rakúskej vojenskej medaily, ruského cárskeho rytierskeho rádu, ale aj saského kráľovského stredného krížového rádu,“ sype historické fakty.
Ján Rideg nepozná, čo je to nudiť sa. Hoci pred nedávnom prekonal chorobu a momentálne sa z nej stále spamätáva, v hlave mu už víria nové nápady. „Nikdy som nevymýšľal pre peniaze. Chcel som len pomáhať ľuďom. Dúfam, že sa mi podarí pre nich vymyslieť ešte veľa dobrých vecí,“ dodá Ján Rideg.
