Na sklársku profesiu sa Hornohradčania, ako si familiárne hovorievajú ľudia od horného toku Ipľa, zameriavali dlhé desaťročia. Odborné školy v Poltári vychovali od začiatku sedemdesiatych rokov každoročne okolo stovky sklárskych špecialistov. Nie sú to síce už tí „starí majstri“, čo od oka vedeli perfektne zvládnuť „chémiu“ skla, no sú to odborníci, ktorí vedia vyrábať aj bez plnoautomatických liniek.
Z piatich novohradských sklární fungujú už len dve. Tie, čo sú od minulého leta v konkurze. Robí v nich ani nie 800 ľudí. V dobrých časoch sa počet zamestnancov v poltárskom koncerne pohyboval medzi dvomi až tromi tisíckami. Platy v sklárňach nie sú ani teraz, v čase konkurzu, najhoršie. Ľudia vo výrobe majú na páskach skoro dvojnásobok toho, čo sa v Novohrade priemerne zarába napríklad vo sfére služieb. Za socializmu bývali platy sklárov na úrovni zamestnancov služieb. Aj to potvrdzuje, že sklárska výroba v súčasnej dobe nie je ekonomicky nevýhodnou profesiou.
Ani špecialisti na modernú sklársku výrobu u nás nechýbajú. Veď len z terajšieho konkurzného manažmentu v Slovglasse sa dvaja, riaditeľ Ján Granzer a radca správcu konkurznej podstaty Július Murín, dokázali uplatniť poradenskou činnosťou pre sklárne v Európe i v Ázii. Murín dokázal za necelý polrok, že koncern nemusí vyrábať stratu. Pritom sa mzdy znížili iba o prémie. Čo teda privádza sklárne na okraj absolútneho bankrotu? Trojica z krízového vedenia sa na odpovedi nezávisle na sebe zhodla. „Fabrika bola už dobre rozbehnutá! No odrazu nastúpili špekulanti s akciami,“ povedal Murín.
