„Bola som chorá. V tú osudnú noc ma starká zniesla na chrbte do pivnice. Vo vzduchu hučali lietadlá, Nemci cítili, že sa blíži koniec. Z hôr sa ozývala streľba. Chceli sme sa ukryť do pivnice u Fiľov. No boli to nemeckí vojaci, ktorí nás upozornili, aby sme odtiaľ odišli. Že idú vyhodiť most a tam je to nebezpečné. Vyhodili dva mosty. Keď sme vyšli na dvor, okolité domy mali zničené strechy a po dvore sa povaľovali klobásy,“ spomína na január 1945 dnes už sedemdesiatštyriročná dôchodkyňa. Pri jednom nálete im nad hlavami preletelo až štyristo lietadiel. „Počítali sme ich. Ktovie, prečo sme sa pred nimi ukrývali pod stromami v záhrade,“ hovorí.
Počas vojny vznikali aj priateľstvá. „Viac než mesiac u nás býval vojak z Juhoslávie. Spával s nami, s deťmi, v posteli. Podaroval mi ústnu harmoniku. Vždy, keď išiel do služby, najskôr sa s nami rozlúčil. Po vojne nám jeho mama napísala ďakovný list. No viac sme o ňom nepočuli. Možno už aj zomrel. Volal sa Rudko Kaučič a v tom roku, keď sa skončila vojna, mal sedemnásť rokov. Dnes by už mal 81,“ spomína pani Alžbeta.
Jeho rodina zachránila ľudský život
Hnúšťu oslobodili 23. januára. Ako prvé do mesta prišli jednotky rumunskej armády. Dodnes sa tak volá jedna ulica v meste.
Pavel Migaľa mal na sklonku vojny dvanásť rokov. „Bolo to hrozné obdobie. Vojna bola strašná. Otec sa ukrýval v horách. Doma ostali ženy s deťmi. U nás bola kuchyňa, v ktorej sa varilo pre nemeckých vojakov. Pomáhal som mamke, ako som vedel. Pri statku aj dreve. Povyše Hnúšte zastrelili partizána Nosku. Nemci ho zavliekli na námestie, na dvor k obchodu. My, chlapci, sme sa išli na neho pozrieť. Ten pohľad neprajem nikomu. V Hnúšti žil maliar. Volal sa Ján Paľo. Brata mal partizána. Zastrelili ho neďaleko Rimavskej Bane. Zradil ho Antek, špión. Pri ceste má pomník,“ spomína na vojnu pán Pavel.
Má sedemdesiatšesť rokov a pri oslobodzovaní Hnúšte jeho rodina pomohla zachrániť jeden ľudský život. „Maliara Jána zajali Nemci. Podarilo sa mu však vyskočiť z auta a ujsť. Ukrývali sme ho v našej pivnici. Do okna sme nakládli slamu a večer sme mu potajme nosili jesť. Keby to boli Nemci zbadali, vystrieľajú všetkých,“ povie dôchodca. Prízvukuje, že na vojnu sa nedá zabudnúť. „Už nás je málo takých, ktorí si ju pamätáme. Ale vy, novinári, by ste o tých hrôzach mali písať,“ dodá.
Dedinu chceli vyhodiť do vzduchu
Jeho manželka Vierka mala šesť rokov, keď sa triasla o svoj život v kostole v Klenovci. „Bolo to presne na Štedrý deň. Nemci nahnali ženy a deti do kostola a kultúrneho domu. Chlapov do kolkárne. Kričali, že všetko podmínovali. Že našu dedinu aj s nami vyhodia do vzduchu. Antek, ktorý bol špión, im čosi povedal. Pustili nás domov, ale veľa chlapov z Klenovca odviedli do koncentračného tábora. V kostole so mnou bolo aj dievča. Volala sa Helenka. Veľmi plakala. Mama jej z košíka dávala medovníčky, aby sa utíšila. Každé Vianoce, keď pečiem medovníky, spomínam si na tú hrôzu a na plačúcu Helenku,“ hovorí Viera Migaľová.
Nemecké vojská húfne ustupovali rimavskou dolinou od 18. januára. „Bola veľmi tuhá zima. Bývali sme v osade Kotlište, neďaleko Hnúšte. Rusi prišli na vozoch. Najskôr sme zazreli jedného na koni. Asi robil prieskum. Až potom prišli ostatní. Nemci zastrelili horára Ondreja Reptiša na Simci. Ukrýval partizánov. Udal ho Antek. Báli sme sa, čo bude. Nikto nevedel predvídať, ako to dopadne,“ hovorí Viera Bagačková.
V januári 1945 mala dvanásť rokov. Keď si spomína na vojnové roky, ešte aj teraz sa jej po lícach skotúľajú slzy.
